Choď na obsah Choď na menu
 


PRÓZA_13-II.kat.

II. kategória

Anna Gazdíková: Abstrakt /alebo To, čo nepoznáte vás väčšinu zničí/

Ležím na zemi a je mi akosi chladno. Pod hlavou sa mi vzdúva tvrdý prah a ruku mám divne zapretú pod ľavým bokom. Dýchať sa mi nedýcha dobre, hrudník sa už istý čas ani nepohol a oči mám prázdne vyvalené do zeme. Vidím sa ako vo filme. Akoby som stála v rohu a pozerala na scénu v divadle. Sama som však jej súčasťou.  Jednou z herečiek. Myslím, že by som mohla povedať, že som hlavnou postavou. Prestávam cítiť svoje vlastné telo a hlavu mám ľahkú, akoby naplnenú len vzduchom. Žiadne city, žiadny hnev, žiadna ľútosť či smútok. Som úplne ľahká. Hľadím na seba, teda na to telo v roztvorených dverách. Pripadá mi, že som hrozne zostarla... a zomrela. Vnútorne a teraz už aj zvonka. To je asi to najpodstatnejšie. To je môj ozajstný koniec.

***

24. októbra 1941

Vtedy sa to vlastne všetko začalo. Alebo skôr skončilo...

„Bradu trochu vyššie, prosím.“

Sedemdesiatdva krát denne som vyslovila túto neosobnú vetu k sedemdesiatim dvom párom vydesených, rozhnevaných či uplakaných očí. Sedemdesiatdva krát mi stislo srdce, keď som sa na nich pozerala. Vo vyžehlených uniformách, krčná tepna prudko bijúca do naškrobených golierov, nedokázali sa nehýbať.

„Pokojne, je to len fotografia.“

Bolo mi zle, keď som vyslovovala toto klamstvo. Dobre som vedela, že táto fotografia spečatí ich osudy. Dobre som vedela, že a vyjdú z tejto miestnosti, osud ich dostane. Oni ich dostanú. Že to nikdy nebude ako fotka do rodinného albumu, ako obrázok plný úsmevov, hrajúcich sa detí. Čosi, čo si vyvesíte nad manželskú posteľ a každý večer na to šťastne hľadíte. Táto fotka bola hranou, ktorá nebezpečne zdôrazňovala hrozbu konca. Bola to povinnosť. Bez možnosti voľby, bez možnosti vzdoru či odmietnutia.

Volám sa Sofia. Každý deň chodím do práce skoro ráno, už po siedmej mám v miestnosti neďaleko mestského úradu rozloženú aparatúru a na stole mi leží sedemdesiatdva mien mladých mužov, ktorých mám v daný deň odfotiť. Som fotografka, momentálne fotím vojakov, ktorých evidujú ako novú posilu sovietskeho vojska. Každý deň odfotím sedemdesiatdva rôznych a pri tom rovnakých tvárí. Všetci v nich majú strach, niektorí ho schovávajú za hnev, iní ho nedokážu zakryť ani len výrazom tváre. Srší z nich, kypí im z očí a rozlieva sa po miestnosti. Keď vidím niektoré mladá tváre, ktoré sú ešte vlhké od sĺz preliatych v šatni, kde si po prvý krát obliekali tmavo-zelenú uniformu, je mi z toho všetkého zle.

„Posaďte sa, prosím“

Vravím v ten deň po štyridsiaty ôsmy krát a naťahujem slučku na prístroji. Tí, ktorí mi denne prejdú cez aparát nie sú jedinými, ktorí skrývajú city. Ja sa schovávam zdvorilosť a predstieraný pokoj, inak by som odtiaľto už dávno s krikom vybehla, udrela do tváre strážnika, ktorý pri dverách dával pozor, aby si túto povinnosť splnili všetci mladíci a už nikdy by ma nikto v tomto meste nevidel.

Dvíham tvár k mužovi sediacemu na stoličke pred bielou plachtou. Rovnaká tmavozelená uniforma. Bezmyšlienkovite preškrtnem štyridsiate ôsme meno na papieri a znova naňho pozriem. Tvár má hranatú, príliš vysoko zdvihnutá brada a v očiach čosi, čo ma prinúti zastať. Dve tmavé tône na mňa hľadia z jeho tváre absolútne pokojne. Hypnoticky napĺňa miestnosť svojím pokojom, vyrovnanosťou a akousi zvláštnou spokojnosťou. Dlhú chvíľu na seba hľadíme a mne srdce bije hlasno a desivo pomaly.

„Deje sa niečo?“

Opýta sa tvrdým hlasom. Je pichľavý a nepríjemný. Odiera sa mi o uši a prehlušuje už tak hlasné ticho. Rýchlo pokrútim hlavou a pri tom pohybe sa mi uvoľní prameň vlasov. Sponkou ho rýchlo pripínam späť.

„Nemám tu často mužov, ktorí by boli takí...“

Hľadám slová a ani jedno mi nepríde vhodné vzhľadom k situácii, ktorá v jeho živote nastala.

„...vyrovnaný.“

Pretisne sa mi cez zuby a upravujem si svetlo oproti jeho tvári. Nastavujem aparát a znova nadobúdam predstieraný pokoj a štyridsiaty ôsmy krát za tento deň robím to, čo treba, aby sa na malom papieri neskôr objavila táto tvár.

„Čo sa mi môže stať?“

„Čo sa vám môže stať?“ otočím kľukou a zaostrujem. „Bradu trochu nižšie, prosím. Nie je pre vás zranenie či smrť dostatočným dôvodom na strach?“

Aparát cvakne takmer v rovnakej chvíli ako on otvorí ústa na odpoveď. Zamračí sa, no ostáva sedieť. Znova naťahujem slučky a zaostrujem.

„Nie je život desivejší ako smrť?“

V jeho hlase je nekonečný chlad a aj napriek tomuto vystupovaniu mnou čosi v jeho osobe hýbe. Aparát znova cvakne a on sa pomaly postaví.

„Len ozaj hrozné zážitky nás nútia uvažovať takto.“ skonštatujem potichu a obraciam sa k zoznamu. Už len dvaja a mám právo na desaťminútovú prestávku.

„Myslím, že na smutné príbehy teraz nemáte čas.“ skonštatuje a upraví si uniformu.

„Tak inokedy.“ čosi ma núti neustále odpovedať, aj keď by som ho už mala vyprevadiť k dverám.

Pokynie mi hlavou a mizne v nich sám. Necháva za sebou dve fotografie, ten elektrizujúci pokoj a zmiešané pocity. Jednu z fotiek krčím v prstoch a druhú zakladám do obalu k štyridsiatim siedmim ostatným.

***

28.12.1941

Mesiac na to povolali 16. oddiel mladých zverbovancov na front. Odchádzali za mohutného kriku a plaču ľudí stojacich okolo ulice, ktorou kráčali. Matky, otcovia, súrodenci, milenky, manželky, malé deti, odrastené deti. Všetkým sa do očí tisli slzy. Stála som na kraji ulice a vlhká stopa na líci mi pripomínala trpkú rozlúčku, ktorá bzučala všade okolo. Celý dav vibroval lúčením, krikom, miestami až hysterickým plačom. Strachom a desom v zelených uniformách...

Pozrela som do pochodujúceho radu zeleno odetých mužov a videla som ako mi máva poza plece.

Pre bližšie priblíženie vtedajšej situácie, bol to on – pokojný, zaujímavý portrét spred niekoľkých týždňov. Vladimir. Krátko po tom ako som zaznamenala jeho tvár na malý obrázok, som ho stretla v meste počas jednej z fajčiarskych zastávok. Už neviem v ktorej časti mesta to bolo, ani čo som tam robila. Viem len, že ma spoznal a pristavil sa pri mne a odvtedy si pamätám každú sekundu jasne a zreteľne. Akoby dovtedy môj život prebiehal ako nezaujímavý film prekrytý tenkou záclonu. Máte z neho len útržky a všetko ostatné je rozmazané. Ale odrazu je záclona strhnutá a všetko je náhle jasné a zreteľné. V ten deň, keď sa pri mne pristavil, zapálil si cigaretu a rozprávali sme sa na ulici. Dlho, predlho, ďalších sedem cigariet. Tri moje a štyri jeho. Stáli sme tam v mraze, ruky sme si treli o kabáty a nohy nemo prestupovali na mieste. Potom sme sa presunuli do kaviarne.

Domov som prišla neskoro v noci, hlavu som mala ťažkú, ruky skrehnuté a nohy som ledva cítila. Rozprávali sme sa o toľkých veciach. Nikdy som s nikým neviedla také dlhé dialógy ako s ním. Rozprávali sme. O vojne, o smrti, o jeho žene, o fotení, o snoch, o rodine, o samote, o živote, o ľuďoch, o rokoch, o Rusku, o svete.

A zrazu som bola vtiahnutá do jeho života. Surovo, drsne a bezočivo som stála na križovatke jeho krokov a nevedela som, netušila som čo tam hľadám. Ani to či tam naozaj patrím. Jediné čo som vedela bolo, že som bola posledných niekoľko hodín na tom správnom mieste a počúvala tie správne slová.

„Ďakujem.“ povedal mi keď sme sa lúčili a daroval mi úsmev. Prvý, ktorý som od neho dostala. Jeden z mála, ktoré som za celé jeho účinkovanie v mojom živote zažila. Ich počet by sa dal ukázať na prstoch dvoch rúk. Možno si myslel, že si jeho úsmevy ľudia okolo nezaslúžia. Možno ich nemal v sebe, tak ako my ostatní. Možno to bola nejaká životná hra – zasadiť do tohto sveta človeka, ktorý zmení toľko osudov. A to úplne bez citu. Bez úsmevu či akejkoľvek radostnej mimiky tváre.

To ďakujem, sprevádzané polovičným úsmevom mi ostalo v očiach až do konca. Nielen pre to, že to bola „sviatočná udalosť“. Bola to chvíľa, kedy som mala pocit, že sa moje vnútro rozpadá a znovu skladá. Akoby vzbĺklo v plameňoch a znova sa z popola sformovalo ako fénix. Jedna moja časť ho chcela pobozkať, cítiť jeho pery na svojich a stať sa súčasťou jeho sveta. Tá druhá – rozumná a súdna – to všetko popierala. Popierala normálnosť mojich prudkých pocitov voči nemu. Nesmiem predsa milovať tohto muža. Hociktorého iného, ale nie tohto tvrdého, abstraktného tvora, ktorého úsmev sa objaví raz za dekádu, ktorého srdce je mŕtve od okamihu, keď videl umierať svoju lásku. Ženu svojho života. Nemôžem sa uchádzať o jej miesto. Jednoducho to nie je správne milovať muža, ktorého nepoznáte.

Nikdy to nerobte.

Bolí to.

Milovať cudzinca.

Potenciálne zviera.

***

10.12.1941

Sedela som na stoličke a úsmev mi zamrzol na perách. Ostala som v takmer dokonale strnulej polohe a srdce mi búšilo v hrdle ako splašený vták. Jeho slová sa vo vrave kaviarne okolo mňa ďalej obtierali ako pokojné, huňaté zvieratá. Hladili ma po pokožke, jednotlivé hlásky mi extaticky reagovali s bunkami a napĺňali ma vzrušením. Pery som nechala pootvorené, tak ako sa od nich odtiahol. Áno. Spravil to. Znova som sa začala sústrediť na prítomnosť a našla som svoj dych zabudnutý kdesi medzi riadkami jeho monológu. Pobozkal ma.

„A on sa jednoducho obrátil a povedal nám, nech pokračujeme v práci.“ Priblížil sa k mojej tvári a vtisol mi letmý bozk vlhkými, ľadovými perami. Na zlomok sekundy sa svetové magnetické póly rozpadli a obrátili ma naruby.

„Chápeš to? Po tom, čo sme mu všetko povedali. Povedali sme mu úplne všetko, a on na miesto toho, aby nás zažaloval, zmlátil, zreval a možno pobil...proste nám povedal nech pokračujeme a odkráčal. Chápeš?“

Dva údery srdca (celý nekonečný vesmír v jeho veľkom tresku a k tomu pol storočia v mojej hlave) mi trvalo kým som zareagovala a zasmiala sa jeho vtipu. Aj on sa smial. Samozrejme, na tvári sa mu to neodzrkadlilo, ako inak. Neviem, ako to mám vysvetliť. Boli to jeho oči. Akoby mali svoj vlastný svet. Ten, kde je dovolené usmiať sa, ten, kde je cit prejavom života, ten, kde je všetko akési iné. On však tomuto svetu prepustil len dva krát päť centimetrov štvorcových. Uzavrel si ho v očiach a s týmto svetom – krutým, surovým a bezohľadným svetom strachu, vojny a zmarenej lásky – sa potýkal so svojím ľadovým pokojom, strnulosťou a neustálym hnevom bublajúcim okolo neho.

Vtedy sa mu oči smiali, usmievali sa a mali plytké jamky okolo úst. Ďalej ma ale nikdy nepustil.

***

Za ten krátky, prekrátky mesiac, ktorý bol pre mňa záhradou života (ako som sa dozvedela neskôr, slovo pre mňa je tu podmetom, prísudkom, centrom a epicentrom), som dostala dokopy päť bozkov. Štyri, ktoré som čakala s radosťou, vzrušením, ako dieťa novú hračku...a ten prvý, nečakaný, ozajstný. Za tých niekoľko dní som prežila čosi, čo nedáva normálnemu ľudskému rozumu zmysel. Zamilovala som sa do kameňa. Do kusu ohňa, do čohosi nehmotného, čo sa v tomto ovzduší vznášalo len pre to, aby mohlo o chvíľu zničiť všetko, čo mu príde do cesty. V tej chvíli som to ale vôbec netušila. A to bol prvý klinec do mojej rakvy. 

***

4.5.1942 

Pohla som sa smerom ku svetlám križovatky práve vo chvíli, keď sa mi okolo úst a pása ovinuli drsné ruky. Mala som chuť od radosti vykríknuť, objať ho, pobozkať. Po piatich mesiacoch čo som ho nevidela sa mi jeho ruky nezdali cudzie. Jeho dych bol stále rovnaký, ťažký a pravidelný. Miestami zaodŕhal a v dvoj takte srdca sa znova rozbehol. Keď som od neho včera dostala list, že sa chce stretnúť, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Po tak dlhom čase konečne čosi určité, čosi sľubné, hmotné...Stála som tam, v tichej uličke neďaleko mestského domu a jeho ruky mi ovíjali telo ako pevné liany.

Dlhé hánky prstov sa mi zovreli okolo sánky až príliš bolestivo. Druhá ruka mi doslova roztláčala rebrá. Jeho drsnosť, tiež dobre známa mala odrazu desivú príchuť. Myslela som si, že je to len prvotný pocit hnevu, keď ho poslali z vojny pre zranenie späť domov, že to prejde ako náhle sa vráti. To som ale ešte netušila, že hnev, nenávisť a agónia z nesplnenej túžby po smrti budú jeho životnými spoločníkmi. Letmo som mrmlala, že to bolí, že to už nie je príjemné, no všetky moje slová sa strácali v jeho ruke páchnucej alkoholom. Tá vôňa ma udrela do nosa ako päsť a srdce mi na moment zastalo. Uvedomila som si, že sa nachádzam v tichu noci pridusená jeho hnevom v náleve s obsahom 3 promile.

„Predsa si to chcela, nie?“ zachytila som pomedzi svoje zbesilé myšlienky.

Rovnako som si v tej chvíli uvedomila, že to čo k nemu cítim ho nezastaví pred ničím. Pretože on má svoju smrť, po ktorej túži. Nezáleží na ničom, čo chcú ľudia okolo neho. Všetci sú pre neho len bývalými susedmi, bývalými priateľmi či bývalými okoloidúcimi, pretože on je už dávno zabývaný vo svojom hrobe. Pretože jeho hnev je hmatateľný a z abstraktného citu sa stala hmotná postava, ktorá ho sprevádzala na každom kroku. Jediné čo chce je pomstiť sa všetkým a všetkému a odísť z tohto sveta za svojou milovanou.

Strach mi trčal v krku ako črepina. Zabodnutý hlboko do mäsa a veľmi prítomný.

Doširoka roztvorené oči som mala  plné štipľavých sĺz  a hrdlo plné kriku, ktorý sa odrážal od jeho ruky. Strhol ma bližšie ku stene budovy a moju vlastnú váhu využil na to, aby ma pritlačil ku hrubým kamenným múrom. Hlasno mi dýchal do ucha.

Drsne mi rozopol blúzku a vo mne sa strhla búrka. Ako to môže urobiť, ako sa môže takto správať po tom všetkom? Pomsta na mne mu nedožičí pokoj, nespasí ho a nepošle na miesto po ktorom tak túži.

Povolil pravú ruku a schmatol mi zápasiace zápästia. Moje drobné päste zostali stočené v jeho mohutnej dlani. Pritláčal sa ku mne zozadu. Prudko a živelne mi chrčal do ucha.

Zmätene vravel niečo o tom, že také ako ja si zaslúžia len poriadne zmlátiť a odhodiť ako použitú handru. Že to si zaslúžia všetky. Okrem nej, pretože ona...ona bola...bola...

Päsťou udrel do steny vedľa mojej hlavy tak silno, že sa mi na plece zosypali kúsky omietky. Tým mi uvoľnil pás a ja som sa prudko mykla proti nemu. Podarilo sa mi ho odsotiť a rovnako aj všetko to, čo som k nemu ešte pred chvíľou cítila. Rozbehla som sa tmavou ulicou a napĺňal ma des, hnus a strach. Zvieral mi hrdlo a vyrážal zo mňa trhané výkriky.

Odrazu ma čosi znova strhlo a tvárou som udrela o stenu na pravej strane. Poháňaný tou spaľujúcou nenávisťou ma aj napriek alkoholovému oparu z úst dobehol a prudko hodil o stenu. Znova sa mi celým telom pritlačil k chrbtu a cítila som, že je vzrušený vlastnou nenávisťou. Tvárou som maľovala na stene krvavé šmuhy, tak silno ma k nej pritláčal. Obnaženú hruď som mala rovnako krvavú.

Pustil mi ruky a podbruškom mi dlane pritlačil k chrbtu. Začala sa som mykať zúrivejšie, pretože mi došlo, že z tejto situácie už naozaj niet úniku. Prudko ma odtiahol od steny a znova ma na ňu hodil. Dvakrát tak silno ako po prvý krát. Cítila som akoby mi niekto kopol do hrudníka. Vyrazil mi dych. Napol bezvládne som visela v jeho drsných rukách, ktoré sa čoraz zúrivejšie predierali cez sukňu až k nahej pokožke. Po tvári mi tiekli slzy, a keď ich zacítil na ruke, v amoku na mňa zreval:

„Takto si to chcela! Budeme spolu šťastní, neboj sa.“

Jeho rev sa zmenil na šialený šepot, slová sa mu komolil a moje srdce zbesilo búšilo o zakrvavenú pokožku.

Rozopol si opasok a kopol mi do členkov, stratila som rovnováhu a jeho telo ma držalo vo vzduchu s doširoka rozkročenými nohami. Na nahej pokožke stehien som ucítila chlad. Chlad čistej nenávisti.

Trvalo to päť minút. Myseľ som mala odrazu čistú a prázdnu. Oči pevne zavreté a minúty pomaly, bolestivo pomaly ubiehali okolo mňa v nárazoch ho bokov. Keď skončil, napoly bezvládnu ma obrátil tvárou k sebe. Prudko mi zovrel bradu v dlani a obrátil ju k svetlu dopadajúcemu z ulice. Znechutenie v jeho tvári mi zdvihlo žalúdok. Nedostala som zo seba nič, len oči sa mi zatrepotali a mala som pocit, že kamsi padám.

Bola mi zima. Triasla som sa na celom tele.  Posledné, čo som si pamätala bola tvrdá dlaň dopadajúca na doškrabané líce. Potom nič. Tma.

„Si rovnako zúfalá ako všetci ostatní!“ znova som bolestivo pomaly otvorila oči. S námahou som sa snažila dýchať a vnímať. Jeho slová sa okolo mňa rinuli v pravidelnom tempe a bolestivo mi drásali uši.

„Vaša existencia je úplne zbytočná. Čo odo mňa chcete? Čo ešte kurva chcete? Človek na tomto odpornom svete nemôže ani v pokoji zdochnúť. Aj ty za to môžeš! Všetci za to môžete! Upálili ste ju...zabili ste ju. Vzali ste mi ju. A teraz ma tu držíte!“ vytiahol z vrecka nožík, prudkým pohybom ruky ho na druhý krát otvoril, zdrapol ma za vlasy a pritiahol si moju tvár k tej svojej. Cez úzku škáru očí som mu takmer v bezvedomí hľadela do pološialenej tváre. Odporný zápach alkoholu z jeho úst mi upchával hrdlo a nedokázala som dýchať. Čepeľ noža mi pritlačil k hrdlu. Potom mi zdrapil ruku a vopchal do nej nôž. Otočil ho proti svojej hrudi.

„No tak, urob to! Zabi ma! Sprav to už konečne!“ reval na mňa a jeho hlas sa vzďaľoval čoraz viac. Oči sa mi zatrepotali a dych mi zamrzol v hrdle. Tak veľmi som to chcela spraviť. Keby som v sebe dokázala nájsť aspoň jednu bunku schopnú pohybu, spravila by som to. Za všetko to poníženie, bolesť, krv, rany a odpor, ktorý som v sebe objavila... Tak veľmi som to túžila spraviť... no len som mu nevládne ležala pod rukami a nedokázala som ani len udržal otvorené oči... dlhú, predlhú minútu na mňa hľadel. Odrazu mi bolesťou zahorelo líce a jeho ruka sa od neho odlepila v sprievode čierno čiernej tmy.

***

22.11. 1942

Otvorili sa dvere a keď sa v nich objavil, len som sklopila zrak späť k polo zašitej dierke na čiernej ponožke. Vyzul si topánky, vyzliekol kabát a len tak ho hodil na stoličku oproti mne. Podišiel bližšie a vyzeral, akoby sa k niečomu odhodlával. Ruka sa mu pohla smerom k môjmu veľkému bruchu, no ostala visieť vo vzduchu. Na dva údery srdca som verila, že mi ňou pohladí vypuklinu pod blúzkou, no keď sa obrátil a vzal zo skrinky pohár, aby si doň napustil vodu, znova som si vynadala za to, že tu sedím, čakám naňho a stále dúfam, že sa jeho vzťah ku mne zmení z nenávistnej ľútosti na čosi iné. Bez mihnutia oka som sa vrátila k ihle.

Vo svojej nenávisti som tu ostávala zavretá celé dni, starala sa o byt, varila a prala. Občas som len tak sedela. Celé dni som nič nerobil. Hľadela som do prázdna a zbierala sily na to, aby som odišla z tohto nevľúdneho miesta spolu so svojím nenarodeným dieťaťom, ku ktorému som nedokázala prechovávať žiadne negatívne ani pozitívne pocity. Jednoducho by som otočila kľučkou na ťažkých drevených dverách, vyšla odtiaľto a už sa nikdy nevrátila.

No bola tu tá časť mňa – nezmyselne uvažujúca, nepochopiteľná a tak hrozne hlúpa – ktorá ešte stále niečo cítila k tomu kusu mäsa, ktoré sa pohybovalo z bytu do krčmy, ktoviekam a späť, a znova tou istou trasou. Večer prišiel domov, najedol sa, vyzliekol a ľahol si do postele. Takmer nikdy sa so mnou nerozprával. Len neprítomne pozeral na moje zväčšujúce sa brucho. A ja som stále dúfala, že keď jedného dňa otvorí dvere, podíde ku mne, pobozká ma do vlasov a pohladí po bruchu. Posadí sa oproti mne a usmeje sa. Otvorí ústa a budú z nich vychádzať slová. Príjemné a teplé slová.

Klamala som sama seba. Klamala som svoj zdravý rozum a potláčala ho do vnútra seba od chvíle, keď som sa prebudila v tomto byte po prvý krát. Dobitá ako posledný pes, s obviazaným čelom a hruďou. Ošetrená rovnakými rukami, ktoré mi dotrhali šaty, doudierali telo, rozkmásali sebaúctu a zničili všetky ilúzie. Klamala som seba, svet a všetkých, ktorým na mne záležalo. Predstavovala som ho ako záchrancu, ako niekoho, kto sa o mňa stará a záleží mu na mne. Predstavovala som ho takto rodine, ktorá na mňa z mesiaca na mesiac zanevrela, priateľom, ktorých som nevidela už veky, sebe, s ktorou som nedokázala žiť.

Slepo som žila v nečinnosti, akoby som sa len vznášala v ovzduší a dopĺňala obraz tohto smutného miesta. Zmenila som  sa na ducha. Prestala som existovať vo chvíli, keď ma zničil. A ja som sa mu odvďačila starostlivosťou, teplou stravou, zaštopkanými ponožkami a zúfalou mlčanlivou prítomnosťou.

Môj život bol jednotvárny, bez zmyslu či cieľa. Každý deň vyzeral rovnako ako ten pred tým. Až na dni, keď prišiel naliaty. Znova nahnevaný na celý svet. Bezcieľna existencia sa zmenila na zosobnenie zlosti, nenávisti voči všetkému, čo sa hýbe...Vtedy som znova padala do toho strachu, ktorému som sa mala oblúkom vyhnúť. Kričať som nedokázala, dýchať som nedokázala, nechcela som žiť, keď na mňa reval tie svoje výčitky, s ktorými som nemala nič spoločné. Občas ma aj udrel, povláčil po zemi, vytrhol zopár prameňov vlasov. A ja som mu na druhý deň s rovnakou nenávistnou láskou položila pod nos tanier s teplými zemiakmi a mliekom.

Nedokázala som sa pohnúť z jeho života, aj keď som mala utekať. Rozbehnúť sa a už nikdy sa nezastaviť.

Jeden jediný krát som opustila tento byt. Ráno odišiel ako každý deň. Ja som sa obliekla, zakryla som si domlátenú tvár šatkou a vyšla som von. Keď ma ovial čerstvý vzduch, nedokázala som sa ho nabažiť. Kráčala som mestom, až som sa dostala k mostu nad riekou za fabrikou na okraji periféria. Stála som na ňom asi hodinu, túžila som hodiť sa dole a odletieť od tohto všetkého.

Po hodine som sa vrátila domov, navarila som, prežehlila mu nohavice a keď prišiel, sadol si za stôl rovnako ako pred tým. Žiadna zmena. Mala som chuť vybehnúť z dverí a bezpodmienečne stopiť svoju beznádejnú existenciu do tej rieky. Aby som sa nemusela pozerať do tej odpornej tváre, aby ma nemučil ten hlúpy, bezvýznamný cit, ktorý som ešte stále prechovávala k tomuto abstraktnému tieňu človeka. Nedokázala som to. Nenávidela som sa. Tak veľmi som sa nenávidela, že som si niekedy priala, aby ma zabil. Aby prišiel z krčmy v aure chľastu a dobil ma na smrť. Končene. Vyslobodil by ma z kruhu, ktorý som ja sama nedokázala opustiť. A pri tom stačilo len vykročiť z neho.

***

25.11.1942

Hľadel na mňa ponad podávaný tanier a jeho oči horeli. Hrča, ktorú som mala v hrdle bola bolestivo veľká a jeho pomaly sa dvíhajúca ruka mi pred očami kmitala v nepochopiteľnom rytme. Načahoval sa akoby ma chcel udrieť po tvári a moje telo sa vnútorne schúlilo pred prichádzajúcou bolesťou. Zvraštila som tvár, no úder neprišiel. Znova som otvorila oči a videla som ako sa tackavo stavia zo stoličky. Cúvla som pred ním a znova sa vo mne zdvihla tá vlna odporu voči všetkému v tomto byte. Voči nemu v tomto byte. Voči nemu v mojej prítomnosti...

„Ako sa môžem na teba vôbec pozerať?“ reval na mňa a zaknísal sa, ako sa prudko postavil zo stoličky.

„Nezaslúžiš si, aby si tu kazila vzduch. Si rovnaká ako ostatní! Nežiješ. Len prežívaš. Chodíš tu ako bez duše a pri tom máš všetko!“ hľadela som na neho bez slova a ruku s tanierom som mala natiahnutú pred sebou. Z očí mi musela sršať všetka nenávisť, ktorú som v sebe našla, pretože zastavil uprostred pohybu a takmer o krok cúvol. V pohľade sa mu objavilo prekvapenie. Šok z toho, že  zo mňa dostal nejakú emóciu. Odozvu. Odpoveď. Reakciu. Čosi...

Odrazu som v sebe našla všetko to, čo bolo za ten rok pochované hlboko vnútri. Všetok hnev, všetka nenávisť voči nemu, voči jeho bludnej existencii. Všetko sa vo mne nazbieralo a odrazu som to potrebovala vypľuť, dostať von...dusilo ma to, všetky tie slová sa mi zbierali v ústach. A odrazu to prišlo. Muselo to raz prísť...

Tanier sa rozletel po zemi a všetky črepy mi zvonivo pripomínali tie slzy, ktoré mi stiekli z očí.

„Tak ja len prežívam...to mi povie táto stratená existencia. Tento odraz človeka, odraz ľudskej bytosti oblečený vo svojom zbesilom hone za smrťou. Za druhým svetom. Za preludom. Za duchom...“ kričala som na neho a v jeho tvári sa zmenilo prekvapenie na očakávané šialenstvo. Odrazu sa jeho ruky zovreli okolo môjho hrdla sa s treskotom som chrbtom prevalcovala stôl. Skončili sme na zemi, rukami mi drtil hrdlo, kričal nesúvislé vety, ktoré sa mi strácali vo zvuku vlastného tepu. Konečne je to tu...končené to spraví. V duchu som sa nedokázala ovládnuť a tešila sa na to ako to tu všetko nechám, tento odporný priestor, tieto biele steny vymaľované slzami a krikom. Hnevom a túžbou po smrti. Konečne ich nasýtime. Síce to nebude TÁ smrť, ale to je vlastne jedno. Už je všetko jedno.

Tma.

„Ako si dovoľuješ...“

Tma.

„...nemáš právo o nej rozprávať.

V hlave mi treští krv. Strieda sa s náhlym tichom a pokojom. Znova trochu svetla. On. Krv. svetlo. Hnev. Jeho. Môj. Steny. Dieťa...

Náhle som si spomenula na to nevinné stvorenie, ktoré som sedem mesiacov v sebe nosila. Ale ostať tu len kvôli čomusi, čo mi ho bude celý život pripomínať...nie, to by som nedokázala.

Tma. Ani myšlienka na dieťa ma nezastaví pred tým, na čo som tak dlho čakala. Čo som si zaslúžila za svoju hlúpu vieru v čosi neuskutočniteľné. Tma.

***

Ležím na zemi a je mi akosi chladno. Pod hlavou sa mi vzdúva tvrdý prah a ruku mám divne zapretú pod ľavým bokom. Dýchať sa mi nedýcha dobre, hrudník sa už istý čas ani nepohol a oči mám prázdne vyvalené do zeme. Vidím sa ako vo filme. Akoby som stála v rohu a pozerala na scénu v divadle. Sama som však jej súčasťou.  Jednou z herečiek. Myslím, že by som mohla povedať, že som hlavnou postavou. Prestávam cítiť svoje vlastné telo a hlavu mám ľahkú, akoby naplnenú len vzduchom. Žiadne city, žiadny hnev, žiadna ľútosť či smútok. Som úplne ľahká. Hľadím na seba, teda na to telo v roztvorených dverách. Pripadá mi, že som hrozne zostarla... a zomrela. Vnútorne a teraz už aj zvonka. To je asi to najpodstatnejšie. To je môj ozajstný koniec.

Zuzana Ganajová: V tieni

Vraciam sa domov. Je už noc, všetci dávno spia a tak zapínam len malú lampu. Zatiahnem rolety a vyzliekam si šaty. Všetko sa mi na sebe hnusí. Moje oblečenie i vlasy páchnu tebou, nevládzem dýchať sama - teba... Vezmem tú kopu šiat a hádžem ju do koša na bielizeň, aspoň mám pocit, že som vyčistila miestnosť, kde budem spať. To najnečistejšie v nej však ale stále ostáva a dennodenne odchádza a vracia sa. Ja. Oblečiem si len ponožky a vlasy zapletiem do vrkoča. Keby mi liezli do tváre, iste by som z toho ochorela. V malom zrkadle sa dívam na to stelesnenie úbohosti s popraskanými žilkami na očných bielkach, s ofinou prilepenou na čele a tupým výrazom v tvári. Rozmýšľam, či som takto vyzerala vždy, alebo mi jednoducho všetko pekné vzal. On bol iný. Nebol ako ty. Bol omnoho horší. Ale pri ňom som verila... V niečo, čo teraz jednoducho neviem nájsť. Pamätáš ako som vtedy od teba odchádzala? Vtedy, keď si mi kázal len zhasnúť a dobre zabuchnúť dvere? Až vtedy som si uvedomila, že všetky tie Degasove baletky vôbec nie sú pekné, snáď len krehké a ľahučké. A možno príliš malé na to, aby mohli byť v očiach ľudí tak veľkými... Aj vtedy som na neho myslela. Lebo jedine tých pár dní pred dvanástimi sobotami som sa necítila príliš malá. Na všetko. Nenávidíš ma, lebo mi nerozumieš. Lebo nerozumieš nikomu. Si príliš zaneprázdnený sám sebou na toľko, že rozbitým nemôžeš dávať rámiky. Nechceš. Stálo by ťa to krabičku ľudskosti a presne päť leukoplastov. Radšej teda zúr. Roztrhaj ma kúsky a ja z brucha vypustím mŕtve motýle. A ty si ich môžeš všetky do jedného vypreparovať a zavesiť na seba. Ale nikdy ich nepocítiš. Budeš sa mi smiať, že som ako marioneta opotrebovaná vesmírom, ktorá napokon prišla aj o svoje špagátiky a je dávno nepoužiteľná. Už budem len nepotrebná hračka, ktorú deti hádžu do kufríka k holubím pierkam a obalom od cukríkov. Kriste, kedy ma už niekto vyhlási za zdravú a pustí späť do života? Asi som len vážne unavená. Pohľadom preletím fotografie polepené na skrini. Mám chuť ich všetky postŕhať a zavesiť sa miesto nich, aby všetci tí čo prídu, konečne mohli nájsť svoju miniatúrnu podobizeň. Budú sa dívať na moje rozkladajúce sa telo a hovoriť si navzájom: „Aha pozri, presne tu som! V prázdnote tých očí.“ alebo „Tu vyzerám skvelo! Škoda len, že sme si nevybrali lepšie miesto.“ a možno už budú potom naozaj spokojní... Ľahnem si do postele a vypnem lampu. Ale ty ma zasa len rozčuľuješ. Chlapov milujem najviac nahých v mojej posteli, no pri tebe sa nedá vydržať. Neustále sa snažíš dokázať mi, že si fakt človek a vždy bezvýsledne. Jednoducho tomu neverím. Ty by si neodpratal kameň z cesty, keď by ti nedovolil prejsť. Postavil by si cez neho radšej železobetónový múr, aby to už nemohol urobiť nik. Aby ťa nikto nepredbehol. Si len úbohou súčasťou tejto doby degenerovaných kráľovien krásy. Dážď bubnuje po parapetoch, radiátor puká, susedovi stále beží telka, aj keď už dve hodiny chrápe a mne ide roztrhnúť moju zvieraciu hlavu. Vtedy si uvedomím, že si jediný, kto mi občas kúpi raňajky, jediný, kto bude čítať básne, ktorým nerozumie , len kvôli faktu, že ma to teší, jediný kto strpí, že sa zabúdam... A možno som k tebe len často zlá a krivdím ti. Ako teraz. A možno si nič z toho nezaslúžiš. A možno len žiješ v tieni tieňa niekoho iného. A určite je to len moja chyba. Zatvorím oči a po líci sa mi skotúľa miliónta posledná slza. Sľúbila som ti, že sa naučím zabúdať a predsa jediné čo ma trápi je len fakt, koľko žijú motýle...

 

Monika Mydlová: Karman

Niekedy,  vlastne sa to deje dosť často, ma vyruší pri práci. Tak štyri až päť krát počas 9 hodinovej pracovnej doby. Aj keď tu nie je, lebo sem ona nechodí. Mama sa za to niekedy  akože nahnevá, keď sa takto  zamýšľam.  Vtedy rozhadzuje rukami  a kričí: Raz zabral veslami a už má dva ostrovy za sebou! Snívaním sa mu zachcelo zarábať! Ale  nenahnevá sa  na  mňa,  teda  určite  nie  pre toto. Keď  je  nahnevaná, nekričí  a  ani  veľa  nerozpráva, vtedy len urobí čo treba so stisnutými perami. Potom si poplače, keď sa zavrie do kuchyne alebo do izby, ak tam práve nikto nie je. Mrzí ju to, lebo nie je zvyknutá takto nás vychovávať. Viem  že to  je  aj moja  chyba, lebo  to moja myseľ  zatúži obdivovať jej  dva  vrkoče. Len tak zastanem  a predstavujem  si  ako  znie  jej  meno.  Prehadzujem  si  ho  v  mysli,  pomaličky  zrátam  každú  jeho  slabiku,písmeno a počet možných tvarov a obmien t ho jedinečného mena, aj s prezývkami.Už len 4 hodiny a opustím stánok na autobusovej stanici, pôjdem rovno za ňou. Vždy si prinesiem do práce náhradné šaty, aby som sa po robote nezdržiaval a nemusel sa ísť prezliecť až domov. Niekedy ale musím, najmä  vtedy,  keď je  na stanici rušno  a  veľa varíme, vlasy nám napáchnu olejom a ja sa musím okúpať. Ruch  nastáva  približne  každou  párnou sobotou  v mesiaci,  vymieňajú sa  turnusy  a  chodníky sa  naplnia turistami. Pred dlhou cestou a po nej bývajú hladní. Dnes sme toľko nevarili, ráno dve hodiny pršalo a spoje do Makassaru sa omeškali, aj to málo turistov (50 až  120)  čo  v  nepárny  utorok  prišlo,  nemalo  náladu  na  jedlo  zo stánku  pri  ceste. Smiešnou  chôdzou sa oťažení vlastnou  batožinou teperili  do svojich  penziónov  a  hotelov.  Mama to  volá Preteky zbohatlíkov. Nevraví  to preto, že by im závidela peniaze, ktoré utrácajú za dovolenky v štvorhviezdičkových hoteloch. Sedí  na  debničke,  čistí  zemiaky  a smeje sa tím,  čo sú takí bohatí, že nemajú čas ani potrebu spomaliť a obzrieť  si,  čo  si  to  vlastne  kúpili. Oni  potom strávia takmer  dva  týždne s  výhľadom do svojich  izieb  a navštívia pár metrov blízkej pláže.V blízkosti  zadného vchodu do kuchyne sa ozval hlboký povzdych. Nechal som päť špinavých hrncov ešte chvíľu v miske s vodou a načiahol sa pre zvyšky mastného mäsa. Kadiaľ si sa dnes túlal, Wadah? Prihovorím sa unavenému, špinavému psovi. Cvaká papuľou a prehĺta ako najrýchlejšie vie.Wadah je jedným zo staničných psov, niekedy ide s nami domov ale mama to nemá rada, tvrdí že chorôb sa donosí do domu dosť aj bez neho. Ja ale viem, že psa rada má, vždy sa snaží zúžitkovať čo sa dá, preto ju tiež poteší keď príde pes a ona sa môže zbaviť zvyškov. To ona ho nazvala Wadah ­smetiak. Niekedy mám problém odísť z práce bez neho. Tmolí sa vedľa môjho idúceho bicykla, ktorý  už aj bez psa pod kolesami ide  pomaly. Človek  tu  nesmie  pedálovať  prirýchlo,  pretože  cesty nie sú udržiavané, ľahko príde  k  defektu  a súpravu  na lepenie  duší  tu len  tak  nezoženiete. Niekedy navyše za rovnakú cenu 170 rupií zoženiete rovno iný bicykel. Ešte stále mi do konca služby zostávali približne 3 hodiny, keď Wadah zhltol posledný kus mäsa. Rozjasnilo sa  a  po  daždi  bolo  všade  čerstvo, takmer  ako v skorú jar. Ja som dýchal zhlboka a chvel sa vzrušením.Mame som  iste  pripadal smiešny.  Krútila  nado mnou  hlavou  akoby som sa chystal urobiť niečo hlúpe a zbytočné, ale jej úsmev hovoril, že vie aké to je, aj keď to bolo dávno. Úkosom som sa obzeral za šatami zavesenými na dverách. Keď za ňou dnes pôjdem,  zastavím sa cestou pri kvetoch a za 80 rupií od mamy jej vyberiem tie, ktoré ešte doma vo váze nemá a budú sa hodiť k tým dvadsiatim ktoré ešte nezvädli. Dnes sme v kancelárii triedili papiere, len si predstav koľko stromov mi prešlo rukami! Tak sa jej prihovorím večer vo dverách. Ona potom mimovoľne nakloní hlavu do strany a ľútostivo stisne obočie, ospravedlní sa za tie kvety ­ starosti čo si pre ňu robím a položí dlaň na moje líce. Wadah ležal na prahu a vyplazoval jazyk, odohnal som ho metlou trochu ďalej, aj keď sme práve nevarili, bál som sa  aby  ho  cez  okno vpredu niekto nezazrel, špinavý pes v kuchyni nie je dobrá reklama. V tom som si  všimol ten krvou zlepený kus srsti na jeho zadnej nohe. Keď ustupoval odo dverí, kríval a skučal.Uvedomil som si, že som ho nevidel prichádzať ku stánku, preto som to ani nezistil skôr. Wadah sa zranil, mama. Ani len nezdvihla hlavu od stola s do polovice nakrájanou zeleninou. Je to pes. Staraj sa o svoju prácu, alebo mu to zalep s tou tvojou súpravou na bicykel. Asi som sa zatváril príliš urazene, pretože chvíľu na to odložila nožík a obrátila sa smerom k Wadahovi. Tak ho teda odnes k otcovi tej tvojej milej, je to predsa lekár, nie? Áno, ale nie nie som si celkom istý, či aj taký pre zvieratá. Wadah sa na nás pozeral a zrýchlene odfukoval prach zo zeme. Navyše, k dverám cestovných kancelárií nechodia také špinavé psy.Potom mamin pohľad ochladol, opäť sa chytila nožíka. Stisla pery.... Wadah zostal u nás v ten deň aj cez noc, v nasledujúci deň umrel. Mamu som našiel v ten deň plakať v izbe, v nasledujúci deň sme v stánku zarobili sotva 500 rupií. Stánok s kvetmi pri ceste mal v ten deň zatvorené, v nasledujúci deň som už nenašiel kvet, ktorý by ešte neležal v jej váze.