Choď na obsah Choď na menu
 


6.ročník LU_2014-práce

26. 1. 2015

I.kategória - PRÓZA

Beáta Repáková /2.A/ Život je hra...?

Otvorila som oči a hľadela na neznámy strop. Netušila som, kde som a ani čo tu robím. Ležala som v malej, útulnej izbe s bielymi stenami a množstvom kobercov na drevenej dlažbe. Cez ťažké závesy prenikalo do izbičky málinko svetla, no dosť nato, aby som sa pri ceste k oknu nezabila.
Trhla som závesom do strany a celú miestnosť zalialo teplé, júnové svetlo. Porozhliadla som sa po izbe. Farebné koberce, šatník, alebo niečo sa tomu ponášajúce v divných asymetrických tvaroch, šaty a knihy porozhadzované po miestnosti a nakoniec malá posteľ s modrými prikrývkami, z ktorej som pred minútou vyšla.
Sťažka som dosadla na posteľ a hlavu si položila do studených dlaní. Mala som ešte opicu zo včera a cítila som sa asi ako mačka vo vode, ryba na suchu, to je jedno. Aj cez bolesť som si snažila spomenúť na včerajší večer.
Bola som na párty u nejakej baby, ožrala som sa jak sviňa, Mima ma viezla autom domov a potom...tá havária! Jasné, mali sme nehodu, narazil do nás dajaký nákladiak a potom...tma. Asi som omdlela alebo čo. Kokos ale ma bolí hlava.
Po „dlhom“ premýšľaní som usúdila, že tá nehoda nemohla byť nejako vážna, keďže sme neskončili niekde na infuzkách v nemocnici. Pravdepodobne sme u Miminej tety, ktorá chodí na týždňovky do Nemecka, zrejme si Mima myslela, že bude fajn, ak tu vytriezvieme a vyspíme opicu, jej teta sa to nikdy nedozvie. Myšlienku, prečo izba nemá žiadne dvere som zahnala do kúta mojej na maximum preťaženej mysle a zišla som dole schodmi obzerajúc si divné obrazy povešané po stenách. Všelijaké kresbičky, obrazy prírody a...počkať? to sú na tej fotke moji rodičia? Na toto som teda žiadne racionálne vysvetlenie nemala, tak som po minútovom čumení radšej zišla tých pár schodov s úmyslom vytiahnuť z Mimy dôvod, prečo sú moji rodičia na stene u jej tety.
Do nosa mi medzitým vrazila vôňa miešaných vajíčok, slaniny a čerstvej kávy. Hlad bol silnejší ako zvedavosť. Oblizla som si pery, takže moja drahá Mimka je už hore a chystá mi raňajky. 
Nasledovala som vôňu až do kuchyne, no tam namiesto mojej najlepšej kamarátky pri šporáku stála nejaká vysoká, hnedovlasá žena, ktorá mala minimálne jeden pôrod za sebou.
Chvíľu som medzi dvermi váhala, známy hlas brunetky v stredných rokoch ma však presvedčil, aby som v kľude vošla do kuchyne. Za stolom sedel vcelku dobre vyzerajúci chlap, ktorý mohol mať okolo štyridsať. V rukách zvieral nejaké noviny, zadívala som sa na titulnú stranu.
17. Jún 2044. Zabehla mi káva a skoro som sa zadusila.
„Marek, preboha, nezadus sa!“ skríkla na mňa brunetka s varechou v ruke.
Kávu som vyprskla na stôl, dívala som sa totiž do svojej vlastnej tváre.
Bolo mi zle a chytala sa ma panika. Nevedela som, čo robiť. Preboha! Musí to byť zlý sen, musí. Toto nie je možné predsa. Zaklipkala som očami. Toto snáď nemôže byť horšie.
„Maňo, čo sa deje? Pozeráš sa, akoby si videl ducha.“ Doniesol sa mi do uší hrubý, chrapľavý hlas. Och bože.
Rázne som sa zdvihla a hádala som, kde asi bude kúpeľňa. Na tretí pokus mi to vyšlo.
Pozrela som sa do zrkadla a hľadela na mňa vyrážkami pokrytá tvár asi šestnásť ročného pubertiaka. Bože, bože, bože.
„Mareeeeek! Čo to vystrájaš? Poď si zjesť tie raňajky!“ počula som hlas svojho staršieho ja. Posledné, čo som videla pred tým, než som spadla na zem bol môj odraz v zrkadle.
Omdlela som.
Zaklipkala som očami. Ostré svetlo am oslepovalo.
„Počujete nás, slečna? Bolí vás niečo?“
„Kde to som?“ spýtala som sa doktora stojaceho nado mnou.
V nemocnici, čakali sme hodiny, kým sa preberiete. Prežili ste haváriu, spomínate si?“
milo sa mi prihováral.
Strašne ma bolela hlava, no aj cez namietania doktora som sa postavila a dotackala do kúpeľne. Pozrela som sa do začmudeného zrkadla a vydýchla si. Hľadela na mňa moja tvár, síce dobitá, ale moja. Vrátila som sa späť do postele, a zaspala som. No úžasného kľudu a ticha som si neužila, onedlho som totiž znova otvorila oči. No namiesto plesňou prežratého nemocničného stropu na mňa hľadeli dva páry očí. Jedny z nich boli moje...

Lujza Laudárová, /1.A/ Život je hra

„Ako len môžeš byť taký neschopný?“
„Mrzí ma to.“
„Teba všetko mrzí.“
„Ale mňa to naozaj mrzí.“
„Však nech ťa to mrzí aj naďalej.“
„Ja to napravím, sľubujem.“
„Ako chceš napraviť rozbitú vázu?“
„Zlepím ju.“
„Ale prosím ťa. Ty a manuálne práce?“
„Nie som až taký neschopný. Viem veľa vecí.“
„Napríklad?“
„No napríklad....“ Ťuk-ťuk. „Idem otvoriť.“
„Najprv mi povedz, čo vieš.“
„Kto to len môže byť?“
„Odpovedaj.“
„Poštár nechodí takto skoro. Možno sused.“
„Prestaň byť ako malý!“  Byť ako malý.. Presne toto na ňom milovala. Presne pre toto si ho vzala. Pretože on bol jej šťastím... Zakašľala, podišla ku zrkadlu v kúpeľni. Úzky, špicatý nos, malé sivé očká a hnedé, miestami šedivé pramene vlasov vytŕčajúce spod husto spleteného vrkoča.
„Jasné, že máme múku. Polohrubú, hrubú alebo hladkú? Hladkú? Nech sa páči.“
Započúvala sa. Do jeho hlasu. Počúvala jeho tažké kroky dopadajúce na drevenú podlahu.
Jeden krok. Druhý krok. Tretí krok. Ticho.
„Dagmar?“ Dvere sa pomaly otvorili a ju osvetlil pásik svetla vychádzajúci z medzere dvier. Preglgla a ruky položila na umývadlo.
„Vieš...“ Zavrel dvere a sadol si na kraj vane. „Bola tu Hronková.  Naša suseda zo šiesteho poschodia.“
„Hronková?“ Dagmar si povzdychla. Hrialo ju pri srdci.
„Robí koláč a potrebovala múku. Chcela hladkú. Mali sme dve. Tá z ktorej si robila minule koláč ty a jednu, čisto novú, ktorú som kupoval v zľave. Dal som jej novú. Povedala, že nám kúsok koláča donesie. Povedal som jej, že ja koláče síce nejem ale, že tebe chutia.“
„Nechcem koláč.“ Sklonila hlavu a pevne stisla pery.
„Chceš múku?“
„Nie. Nechcem múku ani koláč. Chcem vedieť prečo.“
„Dagmar. Ja neviem prečo nechceš koláč a múku.“
„Toto nie je vtipné Marek.“
„Úplne s tebou súhlasím.“
„Súhlasíš?“
„Súhlasím. Nie je možné aby si nevedela, prečo nechceš koláč alebo múku.“
„Marek. Dosť.“
„Dosť s čím?“
„Dosť s týmto."
„Dagmar priznaj to.“
„Čo mám priznať?“
„Ty ma nemiluješ.“
,,Nemilujem. Ospravedlňujem sa. Vieš Marek.." Otočila sa a pozrela na Mareka ,,...lepšie bude keď ti ho vrátim." Pomaly si dala zásnubný prsteň dole z prsta a podišla k nemu váhavým krokom. Skúmavým pohľadom si ho premerala a on jej ten pohľad s radosťou vrátil.
„Dagmar kto je za tým?!“ Pevne jej stisol zápästie a pritiahol si ju bližšie.
„Pusti ma Marek.“
„Pustím ťa vtedy, keď mi odpovieš.“
„Marek ja nemôžem...“
„Buď mi to povieš ty sama, alebo ti to poviem ja.“
„Čo mi chceš povedať?“

„Dobre viem čo sa deje. Myslíš si že som si to nevšimol? Celý ten čas som dúfal, že to tak nie je. Celý čas. A ty si mi celý čas klamala. Každú hádku si vyvolávala zámerne, no pritom si dobre vedela, že ty ma neopustíš.  Dúfala si, že ma tak psychicky zničíš a ja sa zbalím a odídem. Sám od seba. Lenže to sa nestane. Nestane sa to, pokiaľ mi to nepovieš ty sama.“
„Prečo ti to mám hovoriť ja, keď dobre vieš o čo ide?“
„Chcem to počuť od teba. Čím skorej mi to povieš, tým skorej to budeš mať za sebou.“

Ticho. Napätie. Strach. To boli 3 veci, ktoré napĺňali byt na 2 poschodí, Šťastnej ulici 748. 

„Trvá to od začiatku ako sme sa sem nasťahovali. Sprvu to vyzeralo nevine. Občas sme zašli na kávu, občas sme išli na nákupy a inokedy sme boli vyvenčiť našu malú Dott. Málu Dott si obľúbi každý. A ani tentoraz to nebola výnimka.“
„Len to nezhadzuj na Dott. Dagmar prosím ťa...nájdi si lepšiu výhovorku ako obľúbenie psa.“
„Nie Marek. Nemôže za to Dott. A nemôžeš za to, že ťa už nemilujem. Proste to prišlo samé.“
„Hovoríš úplne hlúposti a prestáva ma to baviť. Prišlo samé? Prečo to nepovieš na rovinu? Prečo to konečne nepriznáš? Nebodaj sa hanbíš?“ V malej kúpeľni s červenými kachličkami a bielymi kvetmi na každej druhej obkladačke zaznel smiech. Uštipačný, sarkastický smiech v ktorom bola cítiť ublížená a pošlapaná mužská hrdosť. 
Dagmar prehltla a zhlboka sa nadýchla. Buď teraz, alebo nikdy.
„Áno Marek. Milujem našu susedu Hronkovú zo šiesteho poschodia.“

Michaela Mydlárová, 2.A: Život je hra...

Ľahla si. Z jej vankúša  vyletelo pierko a voľne padalo na zem. Sledovala  ho a premýšľala o tom, aké je voľné a bez žiadneho bremena, ktoré by ho tlačilo k zemi. Voľne si lieta no, aj na neho pôsobia rôzne okolnosti tak, ako aj na ľudí. Predsa len koho by zaujímalo pierko. Jej problémom bolo úplne niečo iné. Ležala v posteli už pomerne dlho, no nie a nie zaspať. Premýšľala nad prvým stretnutím so svojim, už teraz, ex priateľom. Síce to bolo dávno, ona si to pamätá, akoby sa to stalo včera.

Vonku lialo. Do kaviarne na kraji mesta, vošla premočená až do samotnej nitky. Pri poslednom stole bolo ešte miesto. Pri stole pre dvoch. Sedel tam celkom sympatický muž. Mal tmavé vlasy,modré oči, širokú sánku a úsmevom rozžiarenú tvár. Pomaly pristúpila k stolu a spýtala sa muža: „ Je tu voľné ?“ vzdychla vyčerpane a jemne si ťapla po mokrom kabáte. „Samozrejme.“ odvrkol. „Nečakám na nikoho a určite ma poteší nejaká spoločnosť:“ usmial sa. Nika si vyzliekla kabát, prevesila na  operadlo stoličky a objednala si. Keď sa začali rozprávať pôsobil na Niku ako múdry, milý a pozorný chlap. Bolo to len hrané a Nika tomu uverila. Po čase zistila, že taký vôbec nie je. Všetko bral ľahostajne a svoj čas jej vôbec nevenoval. Síce jej kupoval drahé darčeky, ona o ne nestála. Čakala na neho vždy až do noci, no on sa s kamarátmi niekde túlal. Čakala kým si uvedomí že potrebuje jeho prítomnosť, ale márne. A tak odišla. Bola to hra, ktorú prehral práve on. Prišiel o to, čo si nikdy nekúpi. O lásku.

Unavená z toľkého rozmýšľania zaviera oči. Spí.

II.kategória - PRÓZA

Barbora Beťárová /3.A/ ...čo je belšie...

Čo je belšie ako sneh? A červenšie ako rubíny? Je to Nathan, pomyslela si Lotty uveličene pred tým než zatvorila oči. Ale spánok neprichádzal. Myšlienky boli ako tiene, poletovali kam chceli a ani za svet sa nezastavili. Všetky sa krútili iba okolo Nathana. Čo je belšie ako sneh? A červenšie ako rubíny?

„Lotty, prečo nespíš?“ Ozvala sa matka potichu keď na podlahe zavŕzgali opatrné kroky. Rozhliadla sa po izbe a uvidela svoju dcéru stáť pred oknom.  Cez sklo presvitalo jasné mesačné svetlo, zvláštna strieborná žiara. Lotty sa previnilo strhla.

„Čo tam robíš?“ Pokračovala matka o trochu hlasnejšie a posadila sa. „Vráť sa do postele.“

„Mami, prosím počkaj. Vonku tak krásne sneží.“

„Prechladneš.“  

„Nie, ja...“

„Okamžite poď naspäť pod perinu. Chceš aby sa Darius zajtra dozvedel, čo si to stvárala?“

Lotty sa poslušne odšuchtala so postele ako niekto komu sa vyhrážajú, že na neho ráno poštvú psa. No zaspať stále nedokázala. Ležala na chrbte a pozorovala tancujúce tiene na strope. Kým sa matkin dych zmenil na pravidelné odfukovanie už aspoň tisíci- krát si v mysli prehrávala Nathanov hlas. Videla ho akoby stál priamo pred ňou. Vysoký chlapec s pokožkou bledšou ako sneh a očami červenšími ako rubíny. Zdalo sa jej, že sa stále približuje, na tvári má vpísaný ten zvláštny smútok a vzdor a tíško šepká. Lenže to už Lotty dávno prepadla moci spánku. Len myšlienky sa stále nechceli vzdať mysle a pýtali sa: Čo je belšie ako sneh? A čo je červenšie ako rubíny?

„Nathan.“ Mumlala Lotty ospalo a prevrátila sa na druhý bok.

*

V tú noc sa po celý čas svietilo iba v jednom okne. Na kraji mesta, priamo tam kde sa rozprestierala už iba nekonečná snehová pláň sa chúlil polorozpadnutý drevený domček. Dvere viseli na pántoch a vo vetre tichučko vzlykali. Celá jedna stena obydlia sa povážlivo nakláňala na jednu stranu, o stave strechy sa ani nezmieňujúc. Napriek tomu sa svietilo práve tam. Mihotavé svetlo vydával plameň sviečky a roztopený vosk stekal na zem ako horúce slzy. Nathan však neplakal. Ležal na bruchu a listoval vo veľkej knihe. Zožltnuté stránky ostro kontrastovali s jeho bielymi prstami. Z času na čas si nimi odhrnul bledulinké vlasy, čo mu padali do očí, ale ani raz neodtrhol zrak od knihy.

„Tu to je.“ Mrmlal si pre seba a dychtivo sa vnáral do riadkov. Nič ho nemohlo vyrušiť, ani zima ani únava. Všetko prestalo existovať. Až kým sa do domu neoprel prudký nápor vetra a nezhasol kúsok horiaceho knôtu. Knihu aj Nathana pohltila tma. Chlapec sa lepšie zababušil do svojho obdratého kožucha a s knihou pod pazuchou vyšiel von. Jasná mesačná noc ho priateľsky privítala a vločky mu mäkko sadli na tvár, vlasy, plecia aj mihalnice. Nathan si sadol do snehu a opäť otvoril knihu. Písmenká sa mu rozoznávali ťažko, nakoniec iba končekom prsta prechádzal po kontúrach obrázkov. Vysoké temné hory, hučiaci vodopád a slintajúce psi. Oblaky a lode. Celý svet.  Nathan vyvrátil hlavu dohora a nechal sa hladiť všetkým čo ho obklopovalo. Od začiatku vedel, že život mu prichystal niečo výnimočné. Zlé aj dobré. Všetko. Nebál sa pretože v sebe objavil niečo úžasné. Túžbu. Skrehnutou rukou si utrel tvár a vrátil sa späť do domu. Po tme dohmatkal do kúta kde bolo rozprestretých niekoľko  handier a pohodlne sa tam uvelebil. Ako tam tak ležal s knihou pod hlavou a rozmýšľal nad osudmi hviezd napadlo mu, že zajtra bude opäť deň.  Príde Lotty. Potichu sa pousmial, ruky si ukryl do rukávov a spal. Spokojne a zhlboka dýchal. Áno, v Nathanovi bola túžba. Obrovská túžba objímať všetky svety.

*

Darius bol najlepší doktor v meste. Zrejme preto, že jeho rodina sa tomuto povolaniu venovala už desaťročia a nikdy sa nestalo, žeby niekto vybočil z určenej cesty. Tak ako sa on stal lekárom, očakával, že jeho syn sa vyberie podobným smerom. Nie, on bol o tom skalopevne presvedčený. No možno preto, že v očiach malého Maxima nevidel dostatočné nadšenie z vyháňania chorôb, ihiel a všelijakých liekov začal ho brávať so sebou k pacientom. Najčastejšie chodili práve tam kde bývala Lotty s matkou. Lotty sa odmalička učila, že je mimoriadne krehké dieťa. Akákoľvek choroba ju mohla ľahko poraziť. Neustále si musela dávať pozor aby nepila príliš studené nápoje, nechodila bosá a poriadne sa obliekala. Keď mala horúčku matka nad ňou zalamovala rukami a všetko kropila slzami. Pri chrípke musela ležať v posteli dvakrát dlhšie ako ostatní a ak ju bolelo bruchu alebo hlava mohla si byť istá, že bez odporných liekov sa to nezaobíde. Okrem toho každý týždeň musela podstupovať lekársku prehliadku. V poslednom čase sa matka strachovala o jej pľúca a tak bol doktor Darius u nich pravidelným hosťom. Samozrejme, aj s Maximom. Darius to považoval za dobrý začiatok kariéry a počas celej návštevy nenápadne poškuľoval po synovi, či ho niečo nezaujme. Či odrazu nepoznamená, že dievča je príliš bledé alebo sa nespýta či by nemohol tiež nazrieť do jej hrdla. No Maxim sa do toho akosi nemal. Po celý čas iba sedel na vopred pripravenom stolčeku a kedy-tedy pohľadom zavadil o hlúčik pred sebou. Väčšinou sa však zameriaval na špice svojich topánok a trpezlivo čakal kým otec skončí.

„Tentokrát je to lepšie ako naposledy.“ Vyhlásil Darius spokojne keď si vytiahol fonendoskop z uší.

„To som rada.“ Vydýchla si matka a láskavo sa pozrela na dcéru. „Dúfam, že nám to vydrží, čo najdlhšie.“

Lotty sa trošičku začervenala. Veľmi dobre tušila na čo matka naráža, ale bola rada, že to nerozvíjala ďalej. Darius si balil veci do tašky zatiaľ čo Maxim potichu vstával zo stolčeka. Vždy bol potichu. Úsilia vymámiť z neho nejaké slovo sa Lottyna matka dávno vzdala. Namiesto toho sa iba usmiala a znova sa obrátila k jeho otcovi.

„Mám však pocit, že by bolo lepšie keby sme nepopustili z ostražitosti. Mohli by ste mi znovu predpísať recept na ten liek, čo minule?“

„Ale mne je dobre.“ Ozvala sa Lotty nesmelo.

„Iste a možno by bolo vhodné nechať namiešať aj nejaký bylinkový čaj.“ Prisvedčil Darius horlivo a niečo škrabal na kúsok papiera. Ani keby bola Lotty vzduch nemohli jej venovať menej pozornosti. A tak si len potichu vzdychla a netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu. V duchu preberala škálu možností nenápadného úteku, ktorý by v matke nevzbudil podozrenie keď sa táto otázka vyriešila takmer sama. Doktor sa obzrel na svojho syna a v očiach sa mu radostne zablyslo.

„Maxim čo keby si išiel s Lotty do lekárne a vybavil čo treba? Dokonca by si tam aj mohol pomôcť a niečo by si sa naučil. A malej Lotty by taká zdravotná prechádzočka tiež nezaškodila.“ Navrhol nadšene.

Matka na okamih zaváhala, no potom prikývla. Lotty až nadskočila. Zdravotná prechádzka! Na nič iné nemyslela odkedy sa ráno zobudila a uvidela prekrásne kopy snehu, ktoré sa navŕšili cez noc. Vyzeralo to nádejne. Maxim ľahostajne pokrčil plecami, ani sa nenamáhal zdvihnúť pohľad od zeme.

„Ako povieš.“ Zamrmlal potichu a zamieril von z izby. Lotty sa ponáhľala za ním, za ňou Darius s papierikom a za tým všetkým matka s kabátom v jednej ruke a šálom v druhej.

„Tu máš ešte rukavice a nezabudni na čiapku. Nieže si ju dáš vonku dole z hlavy! Aj tak sa to dozviem.“ Vystríhala ju matka. Lotty poslušne prikyvovala zatiaľ čo si navliekala hrubé vlnené rukavice. Maxim čakal pri dverách a doktora pozvala matka na čaj. Len už odísť, želala si Lotty netrpezlivo.

„Dovidenia.“ Rozlúčil sa Maxim a vyšiel z dverí.

„Dávajte si pozor.“ Zakričala ešte matka a Lotty jej naposledy odkývala. Srdce jej prudko tĺklo ako o závod keď doháňala Maxima, ale nebolo to od námahy. Dialo sa niečo iné, bola tu príležitosť. Lotty sa veselo usmievala a myslela na to ako sa po tom čarovnom snehu rozbehne až priamo k Nathanovi.

*

Denisa Gubániová /3.A/: Život je hra

,,Mama !“ Moja malá dcérka sa často budila zo sna ,ale nikdy tak bolestivo ako v tú noc. Otca nemala a vždy keď bola búrka prišla ku mne do postele. Po dome nám pobehoval čudný chlap v boxerkách a tváril sa, že nás obe miluje, ale tak ako aj ja, aj ona, sme cítili opak. Nemohla som sa jej ani len dotknúť bez toho, aby som necítila výčitky svedomia a staré rany sa stávali novšími a novšími zakaždým, keď zaplakala. Mala dva roky, dlhé blond vlasy po mne, ale všetko ostatné na nej sa podobalo na chlapa, ktorý nás zradil. Najviac na svete som milovala Sáru. V deň keď sa nám narodila som bola ešte stále presvedčená o tom, že môj princ na bielom koni, teda jej otec, je ten pravý muž na rodinu a aj keď sme dieťa neplánovali, bola som šťastná. Verila som všetkým karamelovým rečiam o tom, aké je krásne spoločné starnutie v našom prípade dospievanie, ako budeme mať ,,sweet life„ a že 18-ka na krku nie je až tak málo, aby som nemohla plnohodnotne žiť, zakladať si rodinu a vydávať sa. O dva dni na to, na Valentína, som už mala v tvári pocit neistoty a moja láska sa začala mazať presne o pol noci, keď Sára zaplakala prvý raz.  Ležala som na posteli, maličkú tváričku mojej novej lásky som zmáčala slzami a ak dnes tvrdím, že som bola opustená, tak je to určite pravda, ale v tej chvíli som cítila iba nenávisť.  Prišiel chlap, využil moju slabosť na boháčov, požiadal ma o ruku a zrazu sme mali nového živiteľa, novú hlavu rodiny. Keď som sa v deň svadby na neho pozrela, bolo mi zle zo samej seba, avšak v takýchto chvíľach netreba veľmi premýšľať nad láskou, či krásou. Moje dieťa potrebovalo sponzora a Poklad, ako som ho volala keď som niečo potrebovala tvrdil, že ju bude milovať ako svoju.  Dostala som briliantový náhrdelník, ktorý speňažím, keď budem na tom najhoršie a Sára mala vo svojej izbe hotový palác. Ja som jej dávala lásku, pokoj a istotu a on peniaze. Fungovali sme bez citov, nejakej vzájomnej náklonnosti, rany sme plátali ružami, sexom, poprípade novým šperkom, dovolenkou alebo iba obyčajným prepáč, ktoré nestálo ani len za vypočutie. No najviac na svete som milovala Sáru a ak jej nechýbalo nič, tak potom láska a môj citový život neboli podstatné veci, bez ktorých by sa nedalo žiť. Každý večer som tancovala na inej diskotéke s iným chlapom, pila iný drink a mala na sebe iné nové kokteilky za nemálo peňazí. Poklad uspával Sáru a ja som sa vyhovára na to, že som si premárnila mladosť, ráno som si líhala do postele opitá a vstávala som na obed, keď mi moja skvelá rodinka pílila uši, že sú hladní. Objednala som obed z reštiky, sporák som veľmi nepoužívala, ľahla som si do vane, občas som so sebou zobrala aj Sáru a spamätávala sa z večera predtým, zároveň sa pripravovala na ďalší. Mala som ,,sweet life“ a milovala som každého chlapa naokolo okrem toho môjho, ktorý mi prišiel slizký, ale kompenzoval to peňaženkou a veľkým vtákom.

Žili sme povrchné životy v nechutnom svete. Roky takto plynuli pomalšie, až pokým som sa nezaľúbila opäť.  Manžel našej novej susedy mi hľadel na zadok, ja jemu do očí, žmurkali sme po sebe, začali sme spolu spávať  a moje telo zahorelo láskou tak isto, ako pred rokmi, presne k tomu istému mužovi. Sárin otec si ma zrazu opäť obľúbil a keď Poklad podpísal rozvodové papiere, cítila som sa živá.  Nechal mi dom, auto, plnú chladničku a prísľub mesačnej výplaty. Bola som zamilovaná, slobodná, bohatá a mladá. Sára sa už v noci nebudila a jej maličké studené nožičky v mojej posteli nahradili veľké studené nohy, ktoré ma celé noci objímali. Keď suseda podpísala rozvodové papiere a nasťahovala sa opäť k rodičom, už aj druhá polovica šatníka bola plná a my sme konečne mali čas dohnať stratené chvíle.  O pár mesiacov som opäť stála pred oltárom s veľkým bruškom a po pol roku som sa opäť zobúdzala sama. Sára aj Kevin sa podobali na svojho otca a ich neposlušné kučierky ma boleli. Žila som izolovaná od celého sveta a jedine Poklad mi každý deň nosil večeru, uspávala deti cudzieho chlapa a ja som vyčkávala pri okne, či sa náhodou nevráti.  V očiach som mala nenávisť, na tvári vrásky. Kropila som vankúš slzami a bola mi zima. Za oknami síce svietilo slnko, ale zima môjho vnútra nás všetkých pohltila. Sára začala chodiť do škôlky, Kevin celé dni prespal. Moje deti zamrzli so mnou. Nebola som schopná dať im detstvo aké by si boli zaslúžili. Kruhy pod očami, trčiace kosti a napuchnuté líca zo mňa robili chodiacu mŕtvolu, ale moji maličkí anjelici s boľavými kučierkami ma ešte stále volali MAMKA a za to slovíčko sa oplatilo bojovať. Svoju  bolesť som sfarbila do fialova a keď začalo pršať, kľučkovala som pomedzi kvapky, len aby zo mňa nezmyli špinu týchto moderných svetov. Všetko bolo naopak. Slnko bolo zelené a zem žltá, alebo to bol len odraz mojej duše. Bol si všade! Cítila som ťa v perinách, na perách, znel si mi v ušiach, šteklil si ma na pokožke, bola som ťa plná a liezlo mi to na nervy. Mal si byť môj a ja tvoja až dokonca života, no a môj vysnívaný chlap sa mi oddialil tak, ako leto. Bola polovica decembra, večerná romantika s tým nemala nič spoločné a naše uplakané tváre zničené bolesťou si líhali k sebe, pokým si neodišiel. Arašidové maslo sme už nemiešali s džemom, kvety pri raňajkách vädli a ani vianočný stromček nesvietil. Zamilovala som sa veľmi. Až tak, že som zabudla žiť a všetko som vkladala do chvíľ, ktoré boli odsúdené na smrť, do chvíľ, ktoré boli stratené a dnes už sme ich nedokázali ani len cítiť. Všetky pocity, všetku silu som vložila do niečoho, čo ma teraz ničilo, čo ma bilo, mlátilo, ruinovalo. Snažila som sa pre teba, pre nás, pre náš koniec a tak veľmi som dúfala v nové začiatky, vyriešené problémy a šťastný život až do smrti. ,,Babka vstávaj! “ .... ,,Diana, preber sa!“   Kto do pekla je Diana? Moja myseľ nestíhala, nohy by chceli utekať, ale niečo ma tu držalo. Bola som na pokraji zrútenia a rozmýšľala som, ako asi musím vyzerať pred mojimi rodičmi. ,,Nestoj tam! Zavolaj sanitku!“ Ticho. Čas sa zastavil. Nám už neboli treba žiadne sanitky, doktori v týchto chvíľach nemali moc. Báli sme sa samých seba, nedokázali sme sa pozerať do zrkadla, bola nám zima a v mojej obývačke niekto ležal na zemi.  Vlastne v Pokladovej obývačke. Všetko naokolo mu patrilo, moje deti, ja, môj dom, moje auto, moja bolesť. Všetko bolo jeho. Ani neviem ako sa to stalo, ale pri okne som ešte stále stávala do rána. Prešla celá večnosť, kým sa otec mojich detí začal opäť biť do pŕs ako sa o nás postará a keď ho odvádzali v želiezkach za ublíženie na zdraví, neplakala som. Namiesto toho som podpísala rozvodové papiere a nosila Pokladovi pomaranče do nemocnice. On sa o nás postaral. Presťahovali sme sa do mesta. Vyhľadávala som zlých chlapcov, ktorí by mi vniesli trošku adrenalínu do srdca. Poklada som neľúbila, ale bola som mu vďačná za jeho peniaze, trpezlivosť aj za pekný pohľad. Život ma naučil. A Diana? Bola to moja mama, ktorej som nepomohla a dnes jej už nepomôžu ani tie biele ruže vo váze. Sára bola krásna a Kevin ešte krajší. Mala som manžela, ktorý nás miloval a dve deti, ktoré milovali jeho. Za posledné roky som si toho prežila veľa, odpusť mami.  Vstala som z postele, dala si vlasy do copu a napustila som si vaňu. Teraz biele ruže nepomôžu už ani mne. Pokladove dieťa by som milovať nemohla.

Mária Adamská, 3.A.    Tiriina šachovnica

Nemyslela.

Dýchala chladný vzduch, ktorý jej prenikol do pľúc a tam ju bodal ako stovka nožov. Tiria sledovala ako sa snehové vločky v tanečných kreáciách objavujú na oblohe a pomalým a ladným krokom schádzajú po neviditeľných schodoch.

Natiahla ruku a dovolila jednej z vločiek pristáť na jej prste, ktorý bol už po pár hodinách mrznutia vonku celý červený.

„Aj tak nepríde.“ Povedala potichu a pri pohľade na ňu bolo vidieť, že s touto vetou vydýchla aj všetku nádej, ktorá jej zostávala.

Začala myslieť.

Premýšľala o zime a o tom ako jej už prenikla pod kožu a snažila sa ju zmraziť na večné časy. O snehu, ktorý sa topil v jej topánkach a zanechával tam iba chlad a mokro. O ňom, o jeho sľuboch a všetkých sklamaniach, ktoré jej tak veľkoryso pripravil.

Bola nerozhodná.

Má odísť? Nemá odísť? Začala prešľapovať na mieste.  „Nenávidím ho, ak sa neukáže zabijem ho a ak príde, tak ho tiež zabijem,“ hovorila si sama pre seba. Ale klamala. Vedela to. Milovala ho a nikdy by mu neublížila. Prečo inak by tu stála už tri hodiny a čakala ho aj keď bolo viac než jasné, že nepríde? Prestávala si cítiť nohy. Chlad a nečinnosť jej ich rozožierali ako had svoju korisť. Poobzerala sa.  Stála na kraji zamrznutého jazera.  Keby na ňom nebol pätnásť centimetrový ľad, tak by sa doň rozbehla a utopila by svoju lásku v chladnej vode. Možno by sa utopila s ňou alebo by ju proste zo seba zmyla a vyšla z vody očistená od neho, očistená od bolesti, očistená od sĺz a očistená od akýchkoľvek citov, ktoré by jej mohli ublížiť.

Rozhodla sa.

„Odchádzam.“  Nebude tu predsa stáť večne.

Zhlboka sa nadýchla, podržala chladný vzduch v pľúcach, poobzerala sa nádejným pohľadom, či sa náhodou za tie tri sekundy pokým nevydýchla, neobjaví a potom vydýchla. Pomaly a tichučko. Otočila sa a pomaly odchádza po úzkom zasneženom chodníku medzi stromami. Hľadela do zeme a snažila sa prekonať plač. Nepodarilo sa. Najprv jej po líci stiekla jedna slza, potom druhá a napokon jej celé oči a tvár zaplnili horúce a slané potôčiky sklamania.  Musela zastať pretože nevidela na cestu. Stála na ceste a už nevnímala zimu, mokro ani bolesť premrznutých končatín.  Okolie pre ňu zmizlo.  Vždy prirovnávala život k šachu a mala pocit, že práve prišla o kráľovnú a čo chvíľa príde o kráľa. Nemala ju nechať odhalenú. Mala radšej obetovať zopár pešiakov a chrániť ju. Teraz je v ohrození kráľ, jej život. Nesmie prehrať. Ale ako? Už jej nezostáva veľa figúrok a protihráč je v prevahe.

Vtedy sa niekto dotkol jej pleca.  Preľaknuto sa otočila a uvidela ho. Prišiel.

„Čo tá uslzená tvár Tiria?“ Povedal a palcom jej utieral slzy.

„Nenávidím ťa.“ Povedala, ale svoje slová znehodnotila objatím. Pochopil. Pritiahol si ju ešte bližšie a vdýchol jej vôňu.

„Kde si bol tak dlho Sarel?  Spýtala sa s hlavou stále opretou o jeho hruď. Odtiahol si ju a pozrel jej do tváre. Usmial sa a niečo vybral z vrecka.

„Prepáč, že meškám. Nemohol som prísť bez niečoho čo by som ti mohol dať k narodeninám.“  Usmial sa a podal jej do ruky niečo malé zabalené v látkovom vrecúšku. Tiria otvorila vrecúško a v ňom bola ručne vyrezávaná drevená figúrka šachovej kráľovnej.

„Ako si vedel...“ Zlomil sa jej hlas.

„ Vždy si mi vravela, že život je ako šach, ak je to tak si moja kráľovná čo ma chráni pred prehrou.“  Povedal a pobozkal ju. V tej chvíli sa stratili slzy, pochybnosti aj nenávisť.

„Milujem ťa.“ Šepla. Tiria zovrela kráľovnú v dlani. Znovu má stratenú figúrku a k tomu je na ťahu.  Ona to vyhrá pretože život je ako šach a ona je v šachu ako ryba vo vode. Ona je hracie pole a má niekoho kto jej ochráni kráľa. Má Sarela.