Choď na obsah Choď na menu
 


LITERÁRNE ÚDERY-2011-I.kategória:PRÁCE

I.kategória-POÉZIA

Kristína Pakesová: Som príbeh nedopovedanej myšlienky

Príbeh o nekonečnej samote, čo nemá koniec

Dostáva sa na povrch kože ako slaný pot

Pamätáš, keď som si myslela, že to tričko si znova opral ?

A ono...

Bolo nasiaknuté len tvojim hnevom

Pozorujem cudziu tvár

Dotýkam sa prstami vlastných pier

Lebo ťa hľadám

Ako neexistujúci darček pod stromčekom

Lebo ...

My vlastne žiadny vianočný stromček nemáme

Mierne chaotické,...

Strácam sa niekde v pohľade na nič

Akoby zajtrajšok bol dnes

Kolobeh straty a získania zároveň

Pokúsim sa písať básne

V súzvuku s tvojimi myšlienkami

Prakticky nemožné

Ale pre pokus temer skutočné

Hovoril si, že milujem to, čo mi len odpovedá

Neargumentuje

Mierne dráždi slovami, keď je treba

Dotyk však necítim a prestávam sa kontrolovať

V záchvate veľkého hnevu

 Predsa ja nemôžem byť taká sama

Bez citu

Cynicky si myslieť, že cyklus mojich ročných sa zhoduje

S tvojimi dňami žitia a pitia lacnej coca coly

Vlastniť ťa je také jednoduché

Milovať príliš romantické

Mať ťa dostatočné predstaviteľné

Chcieť obohatené dňom

Horšie je to, že všetko dokopy sa nedá skĺbiť

Psychoterapeutka to chápe

Za peniaze pochopí každý

Aj keď imaginárne

Lebo platím kartou ...

Po sklamaní povieš, že o týždeň to bude už iné

Zabudol si dodať

Len rovnako sklamané

Otupenou čiernou hlbokou dierou v duši

Hľadám nový rozmer ako zopár iných umelcov

Čo sa považovali za umelcov

Aj keď samotné dielo skazy a dobra bola ich duša

Len sa im to nejako podarilo v tom opojnom stave tvorivosti

Aj napísať...

Lacno, ale predsa

Jediné, čo v tejto chvíli efektívne využijem je ignorácia

K tebe

A potom k sebe

Keď chvíľu nebudem tak nie som chýbajúci článok

Ale možno len spomienka o ktorú sa tak snažím

Nakoniec sa aj tak ozveš

A mne bude jasné, že si ten môj

Nekonečný príbeh

Stratenej duši, čo nepozná ani jednu báseň

Písanú o sebe

Kristína Pakesová: Čistota a poznanie sa nezhodujú

Jedno viem...

Že večne sa panikáriť nedá

To čo bolí po čase utíchne

A spácha tichý žiaľ

Túžim sa inšpirovať Van Goghovim uchom

Odrezať si nejakú časť tela

S kvapkou potu v pravej ruke

Prijať liek tvojho tela

Našla si ma ...

Zaspala si

 prenajala byt tichému bláznovi

.....

Jedno viem...

Mať liek v sebe stále je možné

Neotvoriť pocit neistoty nestabilné

A zahaliť telo Eviným rúchom čistoty

Bolestné..

Písal si extrémne ťažké slová

Verzus

Monológ popleteného básnika

Nejako ti to nesedelo

Preto si sa stal predavačom

Potom si kŕmil slovami kupcov

Verzus

Nevyrovnanosť terajšieho stavu mága

Spasil si jedine zeleninu

Čo bola pred tvojim stánkom zhnitá

Odišiel si s prázdnymi vreckami

Verzus

Moje ja to nečakalo

A vyčkávalo na návrat

Niekoho kto pozná tajné šifry mojich rúk

Ja

Verzus

Ty

Skončila som spánkom  

Kristína PAKESOVÁ: Malý Boh                              

Som tvorcom všetkého živého

Som malý Boh,

čo sa poneviera v supermarketoch

Nedám však veci za akcie

Platíš mi plnú sumu

Nemáš ?

Nevadí

Zaplatíš mi emóciou

Človečou s úrokmi v podobe šťastia

Spomienky naň

Prinútia ťa k hladu

Otvoria ti brány

Do temnoty

Dostaneš VIP miesto

Budeš sedieť vedľa mňa

Podávať budeš pomocnú ruku

Fiktívnemu kamarátovi

Nebude to samota

Nezostaneš prázdny

Však aj hnev a nenávisť

Je určitý druh niečoho,

Čo zostáva hodnotné

Také niečo kupujem

Keď sa cítim príliš šťastne

Otravujem ?

Kdeže...

 len ťa sprevádzam

dušou malého Boha menom Ja

Lenka Debnárová: Motýlia

V náruči motýľov

zaspávam

s lúčmi

a na viečkach

v tichu

pijem  hriechy

neživých

nocí

z kakaa zreničiek

 páru tvojich očí. 

Anna Gazdíková: Pocitovo ťažká

Po těle bloudit jen rukama od pěny,

Chlubit se nahotou,

Měřítkem  odměny.                                                                                                                                       -------------------------------------------------------                                                                                                 Tak ako včera tešila tvoje ruky príkra tma,

Tak štetce halí dnes jednoduchý žiaľ.

Farby tiekli po plátne ako slané slzy

Dnešných duší včerajšieho zajtrajška.

Jedinou možnosťou bolo usychať v prudkých

Farbami milovaných kontrastoch.

Ako nežná narážka morbídnej opustenosti v národe plnom

Samozrejmej umeleckej krutosti.

S tvojimi prstami v oku dreva

S nimi sa tešila maľovaná deva.

Nahota tela skvela sa  v prítmí

Tak ako tvoje prsty triasli sa v nemote.

Tak ona tam stála sama a v chlade a samote.

V rohu plátna sama a skrčená,

Pri dotyku tvojho štetca na končeku dlane,

Bezmocne hľadela do zeme a

Ruky zopäté na hrudi chceli sa priblížiť trasu tvojich.

No dnes už len potichu čakajú,

Na chvíľu kedy zvesíš ich zo steny

A ponúkneš do rúk zajtrajšej ... odznova milovanej devy.

I.kategória-PRÓZA

Simona Albertová: 29.február

Keby čašníčka, pracujúca v nóbl podniku, noc predtým nespoznala nádherného muža a nestrávil s ním niekoľko hodín bez bundy v parku, možno by neochorela a nepotrebovala by dovolenku. Keby nepotrebovala dovolenku, mohla by pracovať celú noc a obsluhovať stoly číslo 21,22,23,24 a 25. Keby ju teraz nemusela zastupovať kolegyňa, stihla by pána v čiernom klobúku, ktorý býva na druhom poschodí, v treťom vchode, obslúžiť včas. Keby pána v čiernom klobúku obslúžila včas, nenahneval by sa a v amoku by neoblial svoju polovičku červeným vínom. Keby svoju polovičku neoblial, nemusela by sa ísť umyť. Keby sa nemusela ísť umyť, nezmeškali by divadelné predstavenie. Keby nezmeškali divadelné predstavenie, nemuseli by sa skôr vracať domov. Keby sa nemuseli skôr vracať domov, nemuseli by prechádzať cez cestu v tú sekundu.

Možno by sa nič nestalo, keby dáma s veľkou taškou, bývajúca na piatom poschodí, v druhom vchode panelového bytu, nechystala svadbu svojej dcéry. Keby nechystala svadbu, nerozhodla by sa v to ráno, hneď ako dojedla svoj hemendex, kúpiť si šaty na obrad. Keby sa nerozhodla kúpiť si šaty, nezavolala by si taxík. Keby si nezabudla doma peniaze, nemusela by sa vracať do bytu. Keby sa nemusela vracať, aby si zo svojej koženej peňaženky vybrala peniaze, nemusel by na ňu taxík čakať. Keby na ňu nemusel čakať, vyrazili by o päť minút skôr.

Keby  v ten deň  majiteľka butiku neoslavoval výročie svadby, prišla by do práce o deviatej hodine ráno.  Keby neoslavovala výročie, mohla by dáma s veľkou taškou pokojne nakúpiť. Keby dáma nakúpila, nemusela by sa do butiku vracať opäť večer.

Keby taxikár večer nepoužil skratku, ktorou chodieva zvyčajne, nedostal by sa do kolóny. Keby sa nedostal do kolóny, stihol by doviesť dámu z piateho poschodia včas do butiku. Keby dámu priviezol do butiku včas, nenahnevala by sa. Keby sa nenahnevala, zaplatila by mu. Keby mu zaplatila, kúpil by svojej dcére plyšáka.

Keby svojej dcére kúpil plyšáka, pokojne by zaspala. Keby pokojne zaspala, nemusela by jeho manželka bežať kúpiť med, aby sa dieťa upokojilo. Keby sa jej podarilo naštartovať  hneď na prvýkrát, stihla by nakúpiť v blízkej večierke. Keby nakúpila v blízkej večierke, nemusela by ísť cez celé mesto, až do hypermarketu. Keby nemusela ísť do hypermarketu, nedostala by na križovatke červenú. Keby nedostala na križovatke červenú, nebola by nervózna. Keby nebola nervózna, išla by pomaly. Keby išla pomaly, neprechádzala by pred divadlom práve vtedy, keď tadiaľ prechádzal pán v čiernom klobúku, bývajúci na druhom poschodí, v treťom vchode, so svojou manželkou. Možno preto je 29.ferbruár len raz za štyri roky. 

Simona ALBERTOVÁ: Bez názvu
Nie, on nebol nikdy sám. Jednoducho plával. Cítil vedľa seba prítomnosť ostatných ľudí a predstavoval si, že sa ho dotýkajú. Keď sedel v metre pri ceste do práce, keď sa v supermarkete rozhodoval, aký jogurt kúpiť. Miloval nadovšetko jahody a zároveň vanilku. Nikdy sa nedokázal rozhodnúť. Bolo to o to ťažšie, že existovalo
toľko značiek. Občas len tak stál a predstavoval si ich chuť. Ktorý bude asi najlepší? Dokázal pri chladiacich boxoch stráviť hodiny. Doma ho aj tak nikto nečakal, len ticho. Ticho, ktoré pohlcovalo všetok vzduch. Keď sa stal sirotou a odišiel bývať do svojho vlastného bytu, problém ticha riešil tak, že mal zapnutý televízor alebo si
jednoducho spieval. No nakoniec nevládal a ticho pohltilo aj jeho. Už existoval len on a jeho ticho. To ticho bola jeho jediná spoločnosť. Jeho svet. Nakoniec ho začal vynášať aj zo svojho bytu. Stal sa vlnkou v mori ľudí. Čakal, kam ho odnesie prúd a mlčal. Celý jeho svet tvorili len vlastné myšlienky. Niekedy už ani nemal nad čím uvažovať. Za posledných desať rokov nespoznal nijakého nového človeka a v jeho okolí sa nič vzrušujúce neudialo. Ráno vstal, oholil si svoje jemné strnisko. Zjedol jogurt a vypil šálku čaju. Obliekol si bielu košeľu, tmavomodré rifle, prehodil
si cez seba sveter a vyšiel z dverí. Každé ráno sa z deviateho poschodia, kde býval , výťahom zviezol na tretie a odtiaľ išiel pešo dolu po schodoch. Prešiel dvomi ulicami a nasadol do metra. Cestoval pol hodiny. V metre sa medzitým prestriedalo veľa ľudí. Obzeral si ich. Rozmýšľal, akí asi sú, predstavoval si, že sa spolu rozprávajú.
Predstavoval si, že ticho, ktoré v jeho živote hrá hlavnú úlohu, jednoducho vymení za rozhovor. Ach, ako dlho nepočul slová. To, čo dokáže človeka najviac pohladiť, sú krásne slová. Ako by sa tešil, keby naňho niekto čo i len kričal, len aby s nim chcel niekto nadviazať komunikáciu. Skúsil prehovoriť, ale nešlo to. Len nezrozumiteľne chrčal. Nikto sa za ním ani neobzrel. Keď vyšiel z metra na ulicu, hlboko sa nadýchol a pozeral na slnko. Mal pocit, že slnko je jeho jediným priateľom. Že len s ním sa dokáže porozprávať, len ono dokáže z jeho myšlienok pochopiť, čo chce povedať. Keď rozprával, nikto ho nepočúval. Teraz, keď mlčí, tiež ho nikto nepočúva. Svet je taký, je mu jedno, aký v skutočnosti ste, počúva a vidí len to, čo chce. Ak vás občas prestane baviť robiť svetu šaša, ktorého vystúpenie aj tak nikto neocení, vtedy sa stanete takými, akými vás ľudia chcú. Neotravujete ich svojimi názormi, svojimi pocitmi, sebou. Potom len kráčate po ulici plnej ľudí a predstavujete si ich blízkosť. Aké by to asi bolo, keby ste sa chytili za ruky. Keby ste cítili teplo a šťastie toho druhého.V práci mal, našťastie, vlastnú kanceláriu. Zavrel sa do svojho mikrosveta. Sveta, kde ho jeho ja prijímalo takého, akým bol. Poobede sa vracal tou istou trasou. Keď vystúpil z metra, zastavil sa v supermarkete a prišiel na to, že výrobca sa rozhodol do jedného jogurtu spojiť jahody aj vanilku.Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Veď po ulici kráča toľko ľudí. Cíti ich energiu, cíti ich blízkosť. Možno ho niekto z toho nekonečného davu raz nájde a objíme ho. Možno sa raz nejaký neznámy zastaví na jeho hrobe a položí mu tam kytičku. Škoda, že svet ho nikdy nepočul kričať. Možno by si povedal: „Ten má ale hlas.“ Skúsil to poslednýkrát. Z jeho úst vyšiel len chrapot. Predstavil si seba a svoj pohreb. Len on, farár a malý
venček venovaný mestom pre ľudí bez rodiny. Otvoril chladničku a vytiahol vanilkovo - jahodový jogurt. Vložil si do úst plnú lyžičku. Nechutil mu, ale predsa ho zjedol. Občas sa človek musí prekonať. Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Bol tu totiž celý svet. Jeho svet. Svet, kde našiel porozumenie. Okolo nebolo ticho. Dážď padal na okná a on sa usmieval. Možno svet nie je až taký zlý. Aspoň teraz sa s ním
rozpráva a klopkaním prehlušuje ticho. Cítil blízkosť každej kvapky, objímal ju a prijímal jej lásku. Vedel , že každá kvapka je len jeho. V ústach mal stále jahodovú chuť jogurtu. Áno, v poslednom čase si kupoval len jahodový. Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Na jeho hrobe bol položený veniec s nápisom: „ Nášmu drahému
občanovi.“ Ale on cítil toto: „Navždy milujúc, chápajúc, odpúšťajúc a prosiac o odpustenie. Tvoj Čas.“

Miriam Huťanová: Duša je čierna diera

Ležala vedľa nej na posteli držala ju za ruku a slzy jej stekali po lícach. Chcela jej pomôcť no nemohla bolelo ju to. Tak rada by preniesla jej bolesť na seba, keby sa to tak dalo. V tej chvíli bolo počuť len jej plač a bolestivé výdychy. Ako jej tak pozerala do tváre nedokázala povedať ani jedno slovíčko, niečo podobné si nepredstavovala ani v najhoršom sne. Bola taká slabá a bezbranná ako malý motýlik. Tak krásna no krehká, človek sa jej bál aj dotknúť aby jej nepoškodil krídelká. Stále si kládla tie isté otázky: „Prečo práve ona? Neber mi ju, ju nie prosím, mala hrozný strach nevedela utíšiť búrku v jej ušiach. Možno to neboli tie správne otázky, ktoré si mala klásť. Ale v tom momente ju nič iné nenapadalo bola zronená. Otvorila oči a pozrela jej rovno do očí, v tých krásnych očiach v ktorých ste pred tým mohli vidieť radosť a chuť do života. Teraz nebolo vidieť nič iné len smútok a trpkú bolesť. Tak rada by jej pomohla. Človek si uvedomí čo všetko mal až keď to stratí, niečo na tom bude. Maťka, na jej hlase bolo počuť že šepká z posledných síl. Prosím? Bála sa toho čo príde  no stále si opakovala že všetko bude v poriadku že ju to po chvíli prejde. Maťka musíš mi sľúbiť že keď sa niečo stane. Nie, nie mami to mi ani nehovor nič zlé sa nestane všetko bude v poriadku, ono to prejde. Prosím nehovor mi to. Maťka počúvaj ma toto je veľmi dôležité, musíš mi niečo sľúbiť. V tej chvíli začala plakať ešte viac, toto bola veta ktorú nikdy nechcela počuť, bolo to ako keby jej niekto vytrhol kúsok srdca. Keď sa trošku upokojila, bola schopná  sľúbiť jej čo chce. Vedela že plačom nič nevyrieši a snažila sa prestať ale nešlo jej to. Sľubujem mami, sľubujem ale ja ty mne musíš niečo sľúbiť. Sľúb mi že opäť bude všetko v poriadku a že tu ostaneš so mnou. Musíš sa postarať o svojho brata, ja viem že je starší než ty ale ty máš viac rozumu. Toto jediné mi sľúb. Nie mami, veď ty nikam nejdeš ty sa o nás ešte musíš postarať veď ja som tvoja malinká dcérka. Nemôžeš ma tu len tak nechať. Zrazu začala rýchlo dýchať a nevnímala. Maťka nevedela čo má robiť. Predtým jej mama hovorila aby sanitku nevolala. No ona to nedokázala postavila sa z postele zobrala mobil a vyťukala číslo 112. Haló, tu je linka záchrany ...Tento rozhovor už poznáte. keď jej zložili bola opäť bezbranná. Plakala, sadla si k nej na posteľ a chytila ju za ruku. Mami nesmieš, ja som ti ani nestihla povedať ako veľmi ťa ľúbim, nemôžeš len tak odísť. V pozadí už bol počuť hukot sanitiek, pozerala na ňu a nevedela jej nijako pomôcť, možno to boli len 3 minúty ale pre ňu bola každá minúta vzácna . Vedela že o ňu prichádza . Utekala  otvoriť dvere do vnútra už vchádzali záchranári s nosítkami zaviedla ich mame, začali ju oživovať. Ona tam len tak stála a hľadela na bezbranné telo svojej mamy. Bolo počuť prvý elektrošok. Už nebolo počuť tlkot jej srdca, v tej chvíli umierala aj ona. Nevydržala to a odpadla. Pán doktor, pán doktor poďte ona sa prebrala. V hlave počula akési hlasy. Pomaly rozlepala svoje ťažké viečka. Pred sebou videla brata. Mirko čo sa stalo ? Nič nehovor  Maťka, si ešte slabá musíš si oddýchnuť. Bola si v kóme dva mesiace. Pred spaním si si zobrala  tabletku na spanie no aspoň si si myslela, že to je tabletka na spanie ale bola to jedna z tých mamkiných silných tabletiek. Budili sme ťa no ty si nevnímala. Mamka nakoniec zavolala sanitku. Odviezli ťa do nemocnice a teraz si sa prebrala po 2 mesiacoch. Maťka, ty si už späť, pribehla k nej mama so slzami v očiach .

Meno: Lenka Debnárová: Dance of snowflakes                                                                  Maličké baletky mi tichučko šepkali tajomstvá a ich smiech zvonil roľničkami. Chvíľkami som dokonca cítila ich dych štekliaci ma po celkom tele. Bála som sa čo i len nadýchnuť aby som ich nevyplašila, aby sa nestratila ich nenápadná vôňa, aby sa neroztopili na mojich horiacich lícach. No oni ma aj tak dychtivo bozkávali a kvapkali kdesi za môj šál.

Pokrčila som nos a usmiala sa do tvárí vločiek sadajúcich na kabát. Pomaly sme spolu tancovali tmavou oblohou a ja som vedela, že smieme, že všetko je možné, že už nikdy neodletia, že budú so mnou navždy, lebo tak to malo byť. V tú noc som nešla domov a svetlá mesta ma už až tak nelákali. Cítila som všetky svoje drobné kostičky a vnímala som každý jeden sval. Oči sa mi napĺňali slzami.

Sadla som si do snehu s úsmevom päť ročného dievčatka, ukryla som ich do dlane a oni sa vpili späť do môjho tela aby som na ne už nikdy nezabudla.

Kristína PAKESOVÁ: Ako som prekonala samú seba

Prejde deň. Jeden. Druhý. Potom prejde rok. Postupne mi to nejako uniká a ja sa cítim stále rovnako. Byť dieťaťom nie je zlé. Obraz v zrkadle mi ukazuje však vždy niečo iné. Keď som bola dieťa svet sa mi zdal veľmi rozmanitý. Túžila som robiť dospelácke veci. Vyhádzala som mamine šaty zo skrine a skúšala som si ich, aj keď samozrejme som v nich vyzerala komicky. Napriek tomu som si pripadala veľká. Mohla som sa hrať na niekoho koho som videla v telenovele, alebo si len tak predstavovať si samú seba vzdialenej budúcnosti. Dieťa plné snov.Túžob a očakávaní, ktoré bude mať pred sebou vždy svoje detské sny. Moja fantázia však mala aj koniec, niekde v obchode. Bolo to jedno či v potravinách alebo hračkárstve, či dokonca v trafike. Jednoducho, to čo ma uspokojovalo bol každodenný prídel nejakej hmotnej veci do skrine, ktorá bola už bez tak preplnená ďalšími nepotrebnými vecami. To nevadí. Kúpi sa druhá skriňa. Nech ma dieťa radosť. Veď iné deti to šťastie nemajú.Pamätám si, že som raz dostala plyšové niečo, čoho meno ani vzhľad si nepamätám, pretože toho bolo toľko, že mama musela kúpiť jeden veľký prútený kôš, aby som tých plyšákov mala kde odkladať. Mama vymieňala prikrývky na mojej posteli, keď som si tak pomyslela, že s jednou vecou sa hrám už tretí deň. Je so mnou nebodaj niečo zle ? Zrejme nebolo, pretože hračka si našla na druhý deň svoje miesto medzi inými v prútenom koši na konci izby. Prišla druhá, a potom ďalšia a ďalšia.Raz som dostala plyšového psa. Taký čiernobiely, dala som mu meno Dolár, podľa jedného filmu, kde ten pes síce hral vedľajšiu úlohu, ale aj napriek tomu. Veď Dolár, to je meno, čo sa mu hodí ! Potom som dávala všetkým svojim plyšákom mená. Zopár z nich mám ešte na posteli, a celkom si ich vážim. Prechovávam k nim nejakú úctu, že prežili so mnou niečo, čo druhí nie. Lebo, keď sa zavriete do izby, len ťažko povedať, kto vás pozoruje a počúva vás. Toto bol prelom. Vážiť si niečo, čo sa dá svojim spôsobom vymeniť.  Hovoriť niekomu niečo, čo trápi detskú dušu. Veď všetko sa dá kúpiť, a dokonca aj v akcii. Lenže bod mrazu nastane vtedy, keď prídete na to, že nie všetko, čo by ste chceli môžete vlastniť. Niektoré veci sa jednoducho neskrývajú vo výpredajových regáloch. Niektoré veci si nemôžete dokonca ani obliecť, aby ste boli šťastnejší. Niektoré veci si musíte zaslúžiť, a často ich aj máte, len o tom akosi neviete. Po tomto poznaní som sa stala akousi prázdnou bytosťou, čo sa učí znova žiť. Znova som sa stala malým dieťaťom a spoznávala som veci inak. Tak jednoducho precízne som si začala všímať svoje okolie. Chcem sa vyhnúť slovo, že som bola egocentrická, pretože v tom bolo niečo viac. Zahmlievať si cestu niečím hmotným bol únik pred realitou, ktorá sa dá ľahko pomenovať-  nebola som šťastná, a ani teraz nie som. Mnoho ľudí to tak robí, a neuvedomuje, že to je tá úplne zlá cesta k šťastiu, ktorá, keď trvá, tak trvá veľmi krátko a falošne. Radšej žiť v nešťastí a vedieť, čo ste si spôsobili a akú výchovu ste prijali ako byť, šťastný a zároveň nebyť. Oveľa jednoduchšie veci, ktoré existujú na svete sa nedajú kúpiť alebo získať. Čo je ich výhodou, že trvajú večne. Pretože ak by aj neexistovali alebo by sa nejakým zázrakom pominuli, vedeli by ste, že boli. A spomienkou na nich by vás zahrialo pri srdci. Takéto momenty mám málo, ale vždy, keď si na ne spomeniem som nesmierne šťastná, že som si dokázala uvedomiť, čo som v tej chvíli mala. Dokonca som mala aj pocit, že som si to právom zaslúžila. Možno sa už nevrátia späť, ale vždy budem cítiť ich chuť. A čo je najlepšie, nič necíti niečo podobné ako ja. Nikto taký istý moment neprežil.  Každý má však topánky alebo plyšákov, ktoré vyrábajú do radu s tým istým vzorom. Takto som prekonala samú seba. Akoby som sa znova narodila a uvedomila si myšlienku bytia. Je však veľmi smutné, že tento proces trval dlho, a ešte aj dlho trvať bude, pretože už viem ako chutí prázdnota. Viem, ako si mám vážiť, aj to málo či veľa, čo mám. No napriek tomu sa z toho neviem akosi dostať a chcem stále viac a viac. Lebo ja veľmi dobre viem, čo je to mať viac ako ostatní. Bohužiaľ či našťastie viete to aj vy.Podstatné je sa prekonať. Vedieť, že robíte chybu, a potom dúfať, že vám osud do cesty dá niekoho takého, kto si to už dávno váži, a je z toho naplno vyliečený. Ja takých ľudí poznám a dennodenne ich pozorujem a obdivujem ich. Pomohli mi taktiež prísť na určité poznania.                 Ako...                                                                                                                                                         Je jedno čím si zahmlievate cestu, pretože nie ste šťastní. Je jedno, či to je alkohol, drogy, peniaze, striedanie partnerov, hranie videohier, automatov. Je dôležité, že si tú cestu niečím zahmlievate, a neuvedomujete si podstatu jednoduchých vecí, ktoré nemáte, pretože sú práve tie najjednoduchšie. Takže po tom, čo toto dopíšem vyjdem z izby a budem mať dobrý pocit z toho, že som sa utvrdila v tom, o čom stále premýšľam: Prekonala som samú seba, tým, že som si uvedomila, že lásku šťastie či vlastnú sebaúctu si nemôžem kúpiť. Nešťastie je len základ budúceho šťastia okolo mňa.

Kristína Pakesová: Realistické uvažovanie pri bdelom spánku

Len tebe by som povedala niečo také ako : Buďme realisti, a potom by som si zdvihla náladu nejakou tuctovou hudbou, ktorá ide v rádiu. Keď tak nad tým premýšľam slovo tuctové dosť zle znie, ale stále je to lepšie ako nejaký stereotyp. Nič sa však na veci nemení . Chcem  ti povedať, aby sme boli realisti. Jednoducho sú veci, ktoré by som splnila do bodky. Ako zaspávala presne vtedy, kedy by som chcela. Alebo by som počúvala len to, čo chcem.  Sú však veci, ktoré robím nasilu. Nemusím vymenovávať, ktoré to sú, lebo ich poznáš až na jednu, či dve, .. tri ... Jedna z tých vecí, ktoré sa tvárim, že robím, pričom ich nerobím, bol ten tvoj nudný zápas s tými ... (ako sa volajú? Myslím, že mali modré dresy, to by malo stačiť na to aby som prešla v teste, zlato s kým som hral?, aby som prežila to tvoje nadšenie, keď kopneš správne do lopty) Situácia je však oveľa vážnejšia. Je totiž možné, že ľudia sú odlišní a patria k sebe.  S väčšou pravdepodobnosťou však budem tvrdiť, že my však máme veľa spoločného, ale nepatríme k sebe. Možno by som povedala, že sme niečo ako hororové postavy, ani jedna však nie je z toho istého. Je už len na nás, ktorá je tá horšia. (Predpokladám, že vzhľadom na udalosti, to budem asi ja) Kým sa snažím prísť na podstatu toho tvojho futbalu, a sedím na tribúne, pozerám sa do diaľky. Vidím niekoľko vrán, a potom dym z komína nejakej osady. Tmavý dym, ktorý keď stúpa rozplynie. Zaujímam sa o jednoduchosť vecí, ktoré som zmeškala na hodinách, keď sme preberali, prečo sa asi ten dym rozplynie, a zostane vo vzduchu. Usadí sa mi na pľúcach? Budem o tom vedieť, keď tam už bude ? To je presne to, čo musím zastaviť. Chod myšlienok, ktoré postupne nadväzujú na seba, len nesústredenosť k nim akosi nepatrí. Pohrám sa ešte so slovami a medzi tým zatlieskam lebo si dal gól. Je všetko tak ideálne, že ani neviem povedať jednu vec, ktorá by to mohla skaziť. Lebo chápem, že musím rešpektovať tvoje záujmy, v mene všetkého, čo máme spoločné. Ešte raz zdôrazňujem, že to úplne to chápem a neviním ťa za to, že ma to nebaví. Nejako emotívne si tým prejdem, a ty zas pôjdeš so mnou do divadla, aby si videl, kadiaľ vedie cesta umelca. Chcem sa nazvať umelcom, aj keď vlastne nič netvorím. Lebo sa mi páči kombinácia športovca a umelkyne. Vidíš, tak dokonale sa to k sebe nehodí!

Zmena číslo 1.

Sadáš si na lavičku a pozrieš sa na mňa. Trochu vyčítavo, ale predsa, lebo si chcel, aby som si obliekla žltý dres. Nech je vidieť komu fandím. Akoby to nebolo jasné, keď sedím na tribúne, kde sú vaši fanúšikovia. Ibaže by som bola nejaký špión, a chcela by som nejako tajne vyzistiť stratégiu od trénerov súperovho tímu.

Zmena číslo 2.

Už vstávaš a tiež si sa pozrel na dym. Zaujímavé, možnože ťa rovnako zaujal ako mňa. Ešte stihneš vypiť glg možno dve minerálky, ten jeden asi vypľuješ a vymeníš si tričko, lebo z neho veľmi tečie.

Zmena číslo 3.

Tresk, a potom tma. Na viacej si nespomínam, ale viem, že niekto odpadol. Ja som to však nebola, lebo som cítila ako mi je zima a neviem sa pohnúť. Je však tiež možné, že sme odpadli spoločne, lebo keď ideš ty idem aj ja. Chcem sa zachovať nejako realisticky, preto sa postavím, lebo som pravdepodobne ležala, a začnem bežať. Neviem, kde si ty. Ale vidím pred sebou niečo žlté a je toho veľa, takže snáď idem len tým dobrým smerom. Rafinovane predbehnem aj žltých aj modrých hráčov. Potom sa zamyslím, či som nebehala už veľmi ďaleko, no napriek tomu bežím, no nevidím ťa.  Pred sebou vidím to, čoho som sa tak bála. Je to niekto iný a nemáš ho rád. Vlastne by som povedala, že k nemu necítiš žiaden cit. Dá sa vôbec k hocijakému človeku necítiť nič? Ty to však dokáže, no aj tak sa prikloním k tomu, že by si ho nemal mať rád. Nejako ma láka, aby som mu pomohla, pričom sa cynicky na mňa ani nepozrie. Ostatní hráči už zmizli. Asi ma predbehli. Snažím sa z toho nejako dostať. Prejsť mysľou na vyššiu sféru, kde by som ťa možno stretla. On však predo mnou stále stojí, a pýta sa ma. Mám strach. Úplne jednoduchý strach. Bolo by dobré nejako zmeniť cestu. Začítala som sa do neho. Necítim jeho pach. Len ho čítam pozorne, aby som vedela, čo chce spraviť. Mám pocit, že snívam. Možno sa ma dotkol. Neviem. Cítim ako som sa dotkla niečoho tvrdého a zaobalila som to tým, že potrebujem nejakú inú pomoc. Cynicky si myslím, že ťa nepodvádzam, to, že na ťa nevidí neznamená, že na teba nemyslím. Je síce pravda, že fyzický kontakt, je veľmi dôležitý, ale snáď v tomto prípade myšlienka stačí. Prechádzam zo sféry realistickej do tej surrealistickej, pričom si uvedomujem, že robím chybu. Dotýkam sa toho zlého, dokonca myslím na to, že na teba už ani nemyslím, a potom zacítim slastný pocit, zla a čistoty zároveň. Nejako sa mi to vymklo z pod kontroly. Celé. Ako vždy. Potom to bola už len tma. Hráči so žltými dresmi sa nechali pozerať tými modrými a ja som zaujala postoj neutrálny. Vnímala som len, to čoho som sa bála. Tak prehnane som sa sústredila.

Zmena číslo 4.

Podľahla tomu, čoho sa najviac bála. Presne tomu, čoho sa bál aj on, ale tváril sa neutrálne, aby nedokázala zistiť, že ho niečo trápi. Potom si pomyslela, že mu chce povedať, aby boli realisti, a myslela na dym, ktorý sa rozplýva v oblakoch. Radšej než na neho. Nepodľahla mužovi, ktorý bol z mäsa a kostí. Nepodľahla strachu či prázdnote. S pochopením a sústredením sa jednoducho oddala samej sebe a svojim citom, ktoré skrývala vo svojej mysli. Také abstraktné čudo bola tá jej myseľ.

Zmena číslo 5.

Nenahradím ju slovami, ale správnym postojom a činom.