POÉZIA_13
Mária Adamská: V tieni
Pod dubom v tieni,
jedli sme klamstvo a pili jed.
Teraz sedíme v sieni
a cítime hlad i smäd.
Sme zamknutí v ničote.
V tieni starého dubu.
Túžime po samote
Ako ten dub v lese,
Ktorý aj tak zrúbu.
Stále myslím na ten dub,
Ktorí veril v naše spasenie.
Najem ja jedovatých húb,
Aby som zničila toto nezmyselné väzenie.
Anna Gazdíková: Post mortem
A tvojich niekoľko vzdychov, ktorým neviem prisúdiť súdnosť
cez Boha k orgazmu
cez orgazmus k Bohu dá sa.
Nenútim sa k myšlienkam dohora,
padám do ich opakov a nechám sa unášať nevedomím
v Bohov.
Tých dnešných aj minulých v hlasoch opierajúcich sa o dni.
Verím len v teba a vzduch
v oheň a príslovečnú vodu,
v nás a vlastnoručné reparácie srdca
pardon, operácie...nie vždy ho treba zliepať.
Občas ho len tak, z dlhej chvíle
rozobrať, otvoriť do červenej a nájsť niečo,
na čo sme zrejme zabudli, čo sme nepohopili, čo nám ušlo
ušlo aj s motúzom myšlienok,
len takto ho znovu uväzujem na prst a odchádzam ďalej.
Hľadám kone či iných tvorov, ktorí ma unesú niekam
preč od seba samej a surovej zlomeniny srdca,
ktorá ešte nenastala...možno ale príde.
Tak utekáme všetci sami seba,
pred sebou a do seba
mysliac si, že sa dostaneme ďalej ako po vlastné poznanie a prahy iné.
Vďaka Bohu, ostávame sami sebou aj keď sa krvopotne
snažíme zabudnúť na ľudskosť v mylných vrahoch.