Choď na obsah Choď na menu
 


POÉZIA_13

Mária Adamská: V tieni

 

Pod dubom v tieni,

jedli sme klamstvo a pili jed.

Teraz sedíme v sieni

a cítime hlad i smäd.

 

Sme zamknutí v ničote.

V tieni starého dubu.

Túžime po samote

Ako ten dub v lese,

Ktorý aj tak zrúbu.

 

Stále myslím na ten dub,

Ktorí veril v naše spasenie.

Najem ja jedovatých húb,

Aby som zničila toto nezmyselné väzenie.

 

Anna Gazdíková: Post mortem

A tvojich niekoľko vzdychov, ktorým neviem prisúdiť súdnosť

cez Boha k orgazmu

cez orgazmus k Bohu dá sa.

 

Nenútim sa k myšlienkam dohora,

padám do ich opakov a nechám sa unášať nevedomím

v Bohov.

 

Tých dnešných aj minulých v hlasoch opierajúcich sa o dni.

Verím  len v teba a vzduch

v oheň a príslovečnú vodu,

v nás a vlastnoručné reparácie srdca

pardon, operácie...nie vždy ho treba zliepať.

 

Občas ho len tak, z dlhej chvíle

rozobrať, otvoriť do červenej a nájsť niečo,

na čo sme zrejme zabudli, čo sme nepohopili, čo nám ušlo

ušlo aj s motúzom myšlienok,

len takto ho znovu uväzujem na prst a odchádzam ďalej.

 

Hľadám kone či iných tvorov, ktorí ma unesú niekam

preč od seba samej a surovej zlomeniny  srdca,

ktorá ešte nenastala...možno ale príde.

 

Tak utekáme všetci sami seba,

pred sebou a do seba

mysliac si, že sa dostaneme ďalej ako po vlastné poznanie a prahy iné.

Vďaka Bohu, ostávame sami sebou aj keď sa krvopotne

snažíme zabudnúť na ľudskosť v mylných vrahoch.