Choď na obsah Choď na menu
 


próza

4. 11. 2009

Júlia HANUDELOVÁ: Náhody neexistujú. Je iba človek a človek, ktorí sa osudovo stretnú.

On bol muž. Urastený dedinský typ s atletickou postavou. Ženy ho brali.

Áno, bol to chlap. A mal rád dievčatá. Často z nich robil ženy. Len tak, na jednu, či na dve noci. Nič ho neťažilo. Nič smiešne ako svedomie či súdnosť. Absolútne. Peter sa každé ráno hrdo pozrel do zrkadla.

Pozerala na hodinky každé dve sekundy. A čakala. Nie, nečakala, ona čarovala. Podvedome sa snažila učarovať ručičkám hodín aby sa pohýnali rýchlejšie. Jana už netrpezlivo prešľapovala. Malá ručička hodín sa pohla o ďalšie políčko. V čakárni už nikto nebol.

Kristovi na kríži boli znova fixkou dokreslené okuliare. Zuza si namočila handru do teplej vody. Chcela ju vybrať, vyžmýkať a rýchlo tie okuliare zmazať. Ale neurobila tak. Nechala ruky v teplej vode plnej saponátu. Navzájom si ich hladila. Bolo jej to príjemné.

Do kostola vošiel farár. Starý, bradatý, nepríjemný. Pozrel na kríž, povzdychol si, prežehnal sa.

V tom čase už Zuza znova umývala Ježiša.

Neznášal, keď mu vzdychali do ucha. Preto keď sa urobil a vyšiel z nej, hneď sa začal obliekať.

Vyčítavo na neho pozrela. Neskoro. Jej pohľad videl už len Petrov chrbát.

Ešte vždy jej bola zima na ruky. Aj keď si ich ohrievala nad otvoreným ohňom v krbe. Oheň  jej ruky doslova olizoval. Nebránila sa. Keď to bolo k nevydržaniu a oheň sa dotýkal aj zápästí, pud sebazáchovy ju donútil odvrátiť sa od ohňa.

Kde bol ten pud, keď si bezhlavo líhala s cudzími..? Padla na zem, tvár si skryla do dlaní.

Ešte vždy boli poriadne horúce.

Cestou za manželkou ho to znova chytilo. Rukou si nenápadne šúchal medzi nohami. Neznesiteľne ho to svrbelo. Petrovi sa zdalo, že ho sleduje celá ulica. A tak zahol za roh, oprel sa o stenu, zapálil si. Jemné obláčiky dymu stúpali k nebu a Peter si prial, aby v ňom bol aspoň kúsok jeho bolesti.

Netrpezlivo a nahnevane si zapínala kabát. Meškal už viac ako dvadsať minút. Pozerala striedavo na mobil a na dvere. Rozmýšľala, či mu zavolať. Z recesie vysadla na kozu. Roztiahla nohy a zapálila si cigaretu, dlho schovávanú v zadnom vrecku kabelky. Dookola si čítala lekársky záznam Zuzany Plytkej. Do očí jej byli slová HIV positive, dva krát podčiarknuté.

Peter už dávno dofajčil. Skrehnutými rukami otvoril bránku na ordinácií gynekológie. Vošiel do malej predzáhradky, prešiel pár krokov, potichu otvoril aj hlavné dvere vedúce do čakárne. Samozrejme, bola prázdna. Znova urobil pár dlhých krokov.

Zaklopal.

Strhla sa. Cigaretu hodila na zem a zoskočila z kozy. Otvorila dvere. Usmial sa. Jana nie. Nasilu jej vtlačil studený bozk na líce. Mal ešte chuť. Dali si dve čísla priamo na stole.

Zabudnutá cigareta dohorievala na lekárskom zázname Zuzany Plytkej.

Žmýkala handru. Ježišovi niekto znova nakreslil okuliare.

 

Simona ŠKYTOVÁ: IRA

i. No niet neba nad našimi hlavami...

Prvýkrát som ju videla pred mnohými rokmi. Jej tvár v dave, vlasy ako oheň, oči smaragdovej farby a samé pehy. Ťahala za sebou závoj z pavučiny, ktorý ju akoby celkom obrastal, a z pavučiny pomaličky kvapkala krv. Keď ma zbadala, vycerila na mňa zuby v úsmeve a bolo jasne vidieť, že ich má značne nahnité. V tom momente som vedela, že som videla tvár samotného pekla.

Raz, na okamih, som zazrela jej odraz v okne výkladu. Kráčajúc vedľa mňa. Keď som sa obrátila, bola som sama. Stávalo sa to čoraz častejšie a bolo to šialené. Videla som ju v každej osobe prechádzajúcej okolo mňa, keď si v hneve mrmlali popod nos nadávky na čokoľvek a kohokoľvek; vidina osoby kráčajúcej vedľa mňa – jej – v sklách a zrkadlách. Doháňalo ma to do šialenstva. Bála som sa, že je skutočná, alebo že sú to len moje vidiny – to bolo jedno, a tak som nikdy nikam nechodila sama. Až jedného dňa, zjavila sa po mojom boku, a už odo mňa nikdy neodišla...

 

ii.  ...na tejto zemi niet Boha...

            Hovorila, že spadla zhora. Z nebies. Ak aj áno, podľa mňa to bolo preto, že ju odtiaľ zhodili. Smerom dole. Pod zem. Odtrhli jej krídla, aby si boli istí, že sa nevráti a neprežije ten pád. Ako vidieť, zmýlili sa. A snáď ani nie. V tom prípade sme obe mŕtve a pykáme. Tvrdo.

 

iii. ...a niet Syna, ktorého sa treba báť...

Boli dni, keď sa zdalo, že svet stratil farbu a všetky zvuky boli tlmené. Akoby život išiel pomimo mňa. Vtedy ona kráčala predo mnou, jej tieň ma zahaľoval a videlo sa mi, že na zem padá popol. Cez ledva presvitajúce oblaky svietilo šedé slnko a bolo vidieť obrysy krídel, ktoré snáď kedysi mala. Alebo nie.

V takéto dni som si bola istá, že je to jej konanie. Nemala som silu ju ovládnuť a tak si robila, čo sa jej zachcelo. Akoby sa ma snažila zabiť, či dohnať k samovražde – bolo to vlastne to isté. A predsa, práve v takéto dni, keď som nemala sama silu ísť ďalej, to bola ona, kto kráčal predo mnou, jediné svetlo v šere sveta. Hoci to jej tieň vrhal svet do tmy.

 

iv. ...niet odpoveď na tú otázku – kde je spása?...

            Vravievala, že ľudia sú ako padlí anjeli. Spočiatku sa mi to zdalo krásne – bola to jedna z mála pekných vecí, ktorá kedy vyšla z jej úst. Keď som sa jej raz opýtala, prečo si to myslí, jej odpoveď ma zamrazila. Ako vždy.

            „Ste ako padlí anjeli, zbavení krídel a odsúdení žiť tu na zemi vo vašom utrpení, ktoré voláte život. A keď umriete, žiadne nebo vás nečaká. Len večné zatratenie.“

            Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Celý čas ma svojím konaním doháňala do šialenstva, snažila sa ma zabiť, vyviesť z miery, nahnevať, robila mi napriek. No bola jediná, s kým som sa teraz stýkala. Ak sa to dá tak nazvať.

Samozrejme, nemala som jej veriť, pretože z jej úst nikdy nevyšlo nič dobré a ona určite klamala vždy, kedy mohla. No odvtedy ma vždy bodal neurčitý pocit. Čo keď je to pravda?....

 

v. ...už niet viac nič, čo vymeniť za lásku...

            Bola som si takmer istá, že vyšla z pekiel. Prinajmenšom tak pôsobila. Nahnité zuby a sladkastý dych,  vlasy zlepené a neurčitej farby, nechty zhrubnuté a polámané, oblečenie dotrhané. Zo začiatku som ju zvykla zazrieť aj v dave. Zakaždým sa líšila farbou vlasov, pleti, očí, výškou, mierou krásy, no vždy tam bol ten desivý lesk, ktorý ručil, že nie je človek. A možno raz bola a toto bolo JEJ zatratenie. A, pochopiteľne, aj moje. Zhodili ju z výsosti nebeskej a ona ma stiahla so sebou. A poriadne. Až na samé dno pekelné.

 

vi. ...už aj diabol opustil tento svet....

            Ležala som na posteli a nevládala som sa ani pohnúť. Ona sa cerila nado mnou a váhou svojho tela ma pritláčala na zem. Akoby sa nižšie aj dalo ísť. Vo dverách stála kamarátkina dcéra. Dieťa mohlo mať tak 5 rokov, a bola som si istá, že ju vidí. To preto nechcelo ísť dnu. Bálo sa jej. A bálo sa aj mňa. Len tam stálo a pozorovalo miesto niečo nad mojou hlavou – jej tvár. No bližšie neprišlo. Vedľa neho sa zrazu zjavila jeho matka. „Mami, kto je tá pani?“ pýtalo sa snáď už šiesty krát a ukázalo prstom smerom ku mne. „To je moja kamarátka, miláčik,“ počula som odpovedať svoju priateľku. „Ale ja som myslela tú druhú, mami.“ Ozval sa vydesený šepot a mne bolo jasné, že ona zamerala svoju pozornosť na dievča – zrejme sa naňho zacerila.

            Pomaly som otvorila oči a otočila hlavou k dverám. Bolo to čoraz horšie – už som takmer nič nevidela a všetko sa mi zlievalo do jednej sivej kopy. Priateľka ku mne podišla bližšie a ovlažila mi čelo mokrou handrou. Boli sme priateľkami od škôlky, a keď počula, že som ´ochorela´, vzala to na seba, aby sa o mňa postarala. „Len to nevzdávaj. Zvládneš to,“ vždy hovorievala, a teraz, keď som u nej bola už takmer tretí deň, som to začínala počuť čím ďalej, tým viac. Snáď má pravdu. Zvládnem to. Nie, zvládnem ju...

Mohla za to ona. Iné vysvetlenie niet. Dozrievalo vo mne presvedčenie, že ju musím priviazať o radiátor a utiecť preč. Niekam, kde by ma nikdy nenašla. Ukryť sa pred ňou. Naveky. Alebo aspoň pokiaľ nezomriem.

 

vii. ...na tejto zemi Boha viac niet...

            Išli sme po ulici a niesla som balík ovocia z obchodu oproti. Bol to jeden z tých dní, keď sa mi opäť záhadne zhoršil zrak a bolela ma hlava. Ona kráčala tesne za mnou a šepkala mi do ucha, kam mám ísť, aby som do nikoho nevrazila. Zrazu však stíchla, a ja som si všimla chlapca, ktorý sa na nás díval. Nie na mňa. Na nás. V zelených očiach sa mu odrážala hrôza a za ním sa niesol tieň. Šero. Rovnaké, ako niekedy za mnou. Viac-menej. Teraz už viac ako menej.  Ona mi stisla rukou plece, naklonila sa ponad mňa a takmer som mohla cítiť, ako sa naňho cerí. Viseli na nej červené strapce, plné krvi a vytvárali pavučinu. Niečo naznačila ústami, potom ma schmatla za ruku a odviedla preč.

            Len neskôr som sa dozvedela, že ten chlapec ju skutočne videl, nie len tušil, ako ja jeho tieň. A taktiež, že bol hluchý. Na otázku, ako to vie, mi odpovedala: „Pretože pyká za ľudské hriechy. Tak ako ty.“ Posledný úsmev a potom som týždeň nevidela nič okrem šera.

 

 

Miroslav LUKAČOVIČ: Mamka ďakujem

 

„Mami, prosím nie!“ Pomyslel som si, keď do mňa mamka asi po ôsmy krát udrela a poslala ma niekam. To slovo si už presne nepamätám, ale s určitosťou môžem povedať, že sa začínalo na p... Kopal som ju už reflexívne, pretože sa neustále dostávala do tranzu a búchala ma do mojej, ešte nevyvinutej, hlavičky. Stále som sa viac a viac tlačil von, no moje nohy ma ešte veľmi neposlúchali. Skúsil som sa teda vytlačiť von hlavou, no mamka ma vždy, čo i len silou vôle vtláčala naspäť.

Počul som šoféra taxíka, ktorý po mamke kričal, aby mu nezašpinila auto, no ona ho poslala na to isté miesto, kde mňa. Škoda, že neviem, kde to je. Už odkedy som začal rozmýšľať bolo mojim snom vyjsť zo zajatia, v ktorom som bol a ísť trebárs aj na to miesto. Zrazu ma v premýšľaní prerušilo hlasné zvonenie mobilného telefónu.

Z maminých slov som zistil, že konečne zavolal môj ocko. Silné tóny mamkinho hlasu som zaznamenal, aj keď som sa nachádzal v jej hlbokých útrobách. Jej slová zneli nahnevane a hlasno, až sa všetko v tom mojom malom väzení ozývalo. Mamka celý čas do telefónu kričala slovo hovädo. Zistil som, že to nie je nič iné, ako zviera. Neviem prečo spomínala práve toto zviera, no rád by som sa to raz dozvedel.

Chcel som využiť chvíľu, kým telefonovala a vytlačiť sa zo zajatia. Podarilo sa mi dostať von aspoň hlávku. Moja mamka od bolesti zakričala: „Rodím,“ a šofér taxíka v tom momente zastal. Mamka so mnou vystúpila z auta. Hneď za tým som počul zaškrípanie gúm a taxíka nikde nebolo. Všetko som to pozoroval dole hlavou.

Mamka si sadla do trávy a s bolestivým výkrikom ma začala vytláčať von. Keď už som mal von aj plecia a rúčky, započul som zvuk prichádzajúceho auta. Bolo to krásne čierne Porsche, ktoré brzdilo ako sa len dalo, aby nevyšlo na krajnicu. Vystúpil z neho neznámy chlap.  Moja mamka na neho použila všetky nadávky, ktoré poznala a myslím, že aj tie, ktoré nepoznala. Medzi týmito nadávkami sa ale objavilo slovo, ktoré som už dobre poznal. Slovo, ktoré už raz mamka použila v taxíku.  

Áno, bol to ocko, alebo keď chcete, hovädo. Nevidel som ho úplne presne, pretože som stále visel dolu hlavou. Pozrel sa na mamku a uvidel ma v polohe „na pol dnu a na pol von.“ V tom momente sa otočil a vyvracal sa do najbližších kríkov. Po tejto duchaplnej činnosti sa na päte otočil a už som počul len škripot motora.

„Debil,“ povedala mamka, no on to už určite nepočul. V tom momente som pocítil  zvláštnu voľnosť. Moje nohy sa zrazu bez problémov hýbali. Môj životný priestor bol zrazu nekonečný, voňavý a krásny. Prvýkrát som sa nadýchol a cítil som, ako do mňa vchádza čistý vzduch, ktorý sa jemno dotýkal mojich údov. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som začal plakať.

Moja mamka to asi pochopila ináč a udrela ma presne tak, ako ma udierala, kým som bol ešte v jej útrobách. Začal som plakať ešte viac. Pomedzi slzy som videl, ako mamka prerezala pupočnú šnúru nožíkom, ktorý vždy nosila pri sebe. Že vraj na ochranu.  V tej chvíli som to neriešil, no bol som jej povďačný, pretože ma uvoľnila od jedinej veci, ktorá ma ešte držala pred úplným oslobodením. Už som bol niekto, bol som človek. Živý človek.

V mamkiných očiach som zrazu zazrel veľkú bolesť. Z posledných síl ma od hnevu hodila do kríkov, do ktorých zvracal ocko, alebo keď chcete... veď viete. Ona od bolesti odpadla a už sa nikdy nepostavila. Už nikdy.

Jej hnev sa vypomstil priam okamžite. Vy, nestranní ľudia by ste si možno povedali, že tak jej treba, ale pre mňa to bol v tom momente jediný človek, moja mamka. Všetko som jej odpustil, no ona aj tak nevstávala a ja som sa rozplakal ešte väčšmi. Ležal a plakal som tam celú noc.

Keď už slnko vyšlo spoza hôr, ktoré obkolesovali mesto, objavila sa predo mnou záhadná žena. Zbadala ma a priložila si ma k srdcu.  Ja som prestal plakať a ona sa ku mne prihovoril krásnym zamatovým hláskom. Konečne som od niekoho cítil lásku a pochopenie. Keby som vedel ako, určite by som jej v tej chvíli povedal slovo ďakujem.

 

 

 

Kristína IŠTVÁNOVÁ: Z Á V I S Ť

(LÁSKAVÉ SRDCE)

 V každom človeku, aj v tom najhoršom, je kúsok dobra.“

Cítim obrovskú zúrivosť. Všetko pohlcujúci hnev, ktorý ma až zadúša. Ten hnusný sused, ten prekliaty sused. Ooooooch!!!

Videl som ho, má novú práčku. Automatickú. Nie je síce taká dobrá ako moja, má len takú lacnejšiu verziu, ale predsa... Na čo je takému hnusákovi nová práčka? Čo si myslí, kto je? Aj minule vliekol nový koberec do predsiene. Pche, veď má len garsónku. A tvári sa, ako by bol majster sveta. Myslí si, že to neviem, aký je nadutý. Navonok sa tvári slušne, zďaleka ma vždy prvý pozdraví, vraj  „dobrý deň, sused“, „dobrý večer, sused“. A pritom sa vyvyšuje! Chce mať všetko ako ja, byť lepší. Vždy len ON - prvý! ZÁVISTLIVEC JEDEN MIZERNÝ!!!

Aj pred tromi týždňami – kvety si dovliekol, vraj ich posadí na balkón. Aký frajer! Kvety!!! No hotový anglický princ Charles, ten sa tiež zhliadol v záhradkárčení, má údajne nádhernú velikánsku záhradu. Nuž, veď aj ja by som záhradkárčil, keby som mal takú záhradu ako on a toľkých sluhov. A môj sused sa chcel zahrať na záhradkára tiež. Nakúpil muškáty, a čo ja viem ako sa volajú – také farebné, no, sirôtky. Dal si ich ku dverám a bežal ešte kúpiť truhlíky na ne. Ha-ha, truhlíky! Sám je truhlík, keď kvety nechal tam. Obšklbal som mu z nich hlavičky, všetky do jednej. Ani sa nehneval, chumaj jeden, vyzrel som z dverí, keď to upratoval – a vraj „iste nejaké deti sa hrali, škoda kvietkov, skúsim ich ešte zasadiť“ povedal s úsmevom. A predstavte si, mrcha jedna, tie kvetiská sa mu chytili! Už zasa kvitnú! Doparoma, tak ma to naštvalo!

Veď aj mne by kvety kvitli, keby som mal na to čas, keby som nemusel večne sliediť, čo zas ten darebák vystrája. Čím sa nado mňa vyvýši, čo dovlečie. A to ešte z práce prídem neskôr ako on. Ja chodím do práce o pol siedmej, on o šiestej. No predstavte si, taká nespravodlivosť! Hnusák jeden, o pol hodiny je skôr doma! Ktovie, čo vtedy vystrája!  

Aj cez deň sa v robote len predvádza. Ja si posedím v kancelárii, odbehnem si vždy aj nakúpiť niečo do neďalekých potravín. On tam robí predavača. A je samý úsmev „dobrý deň, dobrý deň, nech sa páči, čo si želáte...“, každému sa vnucuje. Aj tí ľudia sprostí, zdravia sa mu, škeria sa po ňom, akoby bol ktovieaký krásavec. Veď je krpatý, chudý a k tomu všetkému nosí aj okuliare.  Tak načo sa potom predvádza ako by bol nejaký Brad Pitt?!!

Musím sa ísť prejsť, lebo by ma porazilo. Tresnem dverami na mojom trojizbovom byte. A koho nevidím – sused. Ako inak, hneď sa mi prihovára „Dobrý deň, sused, na prechádzku?“

„Hej, aj vy?!“ odpovedám silene. „Nie, ja som bral dnes práčku na splátky, tak si idem privyrobiť do obchoďáku, vykladať tovar na štyri hodiny“ vysvetľuje ochotne. „Aha“ zmôžem sa ledva na slovo. Tvárim sa, že som niečo zabudol a vraciam sa dnu. Ten hnusák, tak na splátky!!! A ja, chudák, kupujem všetko za hotové! Ten si užíva, vagabund jeden. To sa mu to žije, na splátky! No, už iste odišiel, idem sa prejsť, lebo by ma porazilo!

Na rohu ulice si kupujem zmrzlinu. Trojitú – pistáciovo-vanilkovo-malinovú. Sedím na lavičke, pomaly ju lížem a pozorujem okoloidúcich, autá, ruch ulice.  Kupujem si ešte jednu zmrzlinu, už len dvojitú – čokoládovo-ananásovú a lížuc ju kráčam ulicami k mestskému parku.

Spokojne sa prechádzam parkom, užívam si zaslúžený oddych, slnko svieti len pre mňa. Ani nezbadám dvojicu, ktorá sa mi prihovára. „Dobrý deň, robíme zbierku na pomoc ľuďom, ktorí nemali toľko šťastia ako vy“.„A čo vy viete, koľko ja mám šťastia? Čo vás je do môjho šťastia?“ odvrknem. Prekvapene zastanú „Nič, my len robíme zbierku pre ľudí, ktorí sú slabozrakí. Prispejete,  prosím?“ „Nie, nemám so sebou peniaze“ odpovedám mrzuto. „Nevadí, ďakujeme Vám za záujem“ usmievajú sa. „Prispejete zajtra, alebo pozajtra, zbierka trvá ešte dva dni. Veľa ľudí už pomohlo, a ďalší ešte pomôžu. Viete, v každom človeku, aj v tom najhoršom, je kúsok dobra.“  

Kráčam ulicou, uvažujem. Čo to trepali? V každom človeku, aj v tom najhoršom, že je kúsok dobra? Aj v mojom susedovi? To iste, taká hlúposť. Čo už dobrého v ňom môže byť? Zrazu o čosi zakopnem. Vykríknem. Pozriem dolu – šteňa. Taký malý čierno-biely uzlíček. Vyľakané hnedé oči a malé labky s dlhými bielymi pazúrmi. Stratilo sa? Niekto ho vyhodil? Ktovie. Od strachu sa pri mojom výkriku pokakalo. „Ideš“ zahundrem. Vystrašene vbehlo pod lavičku a tam sa schúlilo. Tak. Idem ďalej, o čom som to? Aha, že v každom človeku, aj v tom najhoršom, je kúsok dobra. Ale v susedovi nie, v ňom veru nie. On je zlý, do špiku kosti. Mal by som mu to spočítať, ukázať, kto je lepší. Závistlivcovi jednému! Lenže ako???

Kráčam, prezerám si výklady, ale v skle sa mi vynárajú oči. Dve hnedé vyľakané oči. Labky s dlhými bielymi pazúrmi. To šteňa. Vystrašené pokakané šteňa. Snažím sa prezerať výklady, no v hlave mi stále znie – „v každom človeku, aj v tom najhoršom, je kúsok dobra....“  Poznám ja vari aspoň jedného dobrého človeka? V kom je ten kúsok dobra okrem mňa? Veru tak, ľudia sú sebeckí, zlí a závistliví. Akéže v nich dobro. Kto sa ku mne správa milo a láskavo? Pche. A sused, ten mizerák závistlivý, ten prvý... Musím mu...

Ten hnedý sveter vo výklade. To šteňa malo  oči presne takej farby. Vystrašené pokakané šteňa. Labky s dlhými bielymi pazúrmi...

Pomaly mierim domov. Vraciam sa ulicami hustnúcim šerom. Musím sa poponáhľať, sused už iste tiež ide domov. Už som pred našou bytovkou, no otočím sa a vraciam sa o dve ulice späť. K lavičke. Je tam, pod ňou. Schúlené, vystrašené. „No poď, pôjdeš so mnou“ prihováram sa roztrasenému uzlíku. „Nakŕmim ťa teplým mliekom, mäsom. Vyrastieš, budeš silný. A vymyslím ti meno.“ Vzal som šteňa na ruky, v teple náručia sa upokojilo. Náhlivo sa vraciam domov. Hm, ako ťa volať? Nehniezdi sa, kamarát, ešte spadneš a ja ti veru doktora pre zlomenú labu platiť nebudem. My toho musíme spolu dokázať veľa. Chcem, aby si bol zdravý a silný, kamarát. Kamarát? Hej, ozaj, budem ťa volať Kamarát.  Páčia sa mi tie tvoje dlhé biele pazúry, veru, veľmi sa mi páčia.

Pri bytovke sa stretám so susedom. „Dobrý večer, sused“ zdraví vo dverách. „Poďte dnu prvý, nech sa páči, vidím, že niečo nesiete. Och, šteniatko, aké utešené.“ „Našiel som ho“ zahundrem. „Vy ste taký dobrý človek, sused“ dodal. „Máte láskavé srdce.“ Vchádzam do bytu. Takže, Kamarát, páčia sa mi tie tvoje dlhé biele pazúry, hneď zajtra nimi krásne poškriabeš susedovi dvere. A rohožku mu obkakáš aspoň dvakrát, nie, trikrát. Ha! Ukážeme tomu hnusákovi spoločne!

 

Michaela GÁLIKOVÁ: Ovocie už nejedávam...

 

Obyčajný začiatok...

...Nečakaný zvrat...

...Zvyčajný nával emócií...

...Neuveriteľná skutočnosť...

...Nezmieriteľný koniec...

 

Femina. Žena šťastná.  Žena milovaná. Žena spoznaná, no nespoznávaná. Žena sklamaná. Žena oklamaná. Žena opustená.  Žena, ktorú neudrieš ani kvetinou.  Tak prečo jej život dal takú facku? A pod nohy neustále hádže polená. Potkýna sa, unavené telo zničene prosí o trochu pomoci. Zdvihne ju, aby jej vzápätí mohol vraziť nôž do chrbta. Čepeľ zapáchajúca smilstvom. Aby ju mohol opľuť výsmechom a zamknúť v krutej, škodoradostnej klietke pravdy.  Bez nároku na vysvetlenie a druhú šancu. Nechal ju samu, vlhký pohľad zahalený v spomienkach. Pozerá na budúcnosť, ako jej uniká v autobuse. Vzal so sebou ešte aj jej čas na smútok...   

 

A teraz o sebe rozpráva v tretej osobe. Ako keby som nechcela byť ona. Moja maieutika je dlhá a bolestná. Chodník mám vystlaný tŕním. Strach za mňa kráča vzad. Pomedzi dve chvejúce sa nohy had obkrúca svoje slizké telo. Lačne zadiera zuby do ochabnutého bytia. Silnie. Tvoj daimonion mi posmešne šepká, že ostal v jej posteli. A ty? Len kývneš plecami... Poznávam teba pravého a seba samotnú. Slabnem. V diaľke dve siluety objímajú jablko. Prepletajú odoprené a poznávajú zakázané. A ja utekám preč...

 

Len jedno krátke zahryznutie. A nedokážete prestať. Jablko je nahnité. A preto chutí. Oveľa viac. Opojná chuť tajomstva. Lakomstvo sebectva a závisť času. Obžerstvo zameškaného. Had sa smeje a nymfa kvíli... Sklamanie má dve podstaty. Teba a ju...

 

Čakalo na ňu. Verne ako pes. Verne ako osud. Ako život. Ako údel. V tom okamihu, kedy prešla z tmy na svetlo. Vytiahla z hrude črepy rozbitej istoty. Nabrala druhý dych. Roztvorila náruč. Pozdravila ráno. Vychutnala smiech. Objavila zmysly. Začala žiť. Svoju hrdosť si pritisla k prsiam ako malý mlčiaci uzlíček, chrániac ho vlastným chcením. Ozdravila ego, nájdené na ceste ľútosti. Dokopané, zúbožené ego. Nedočkavo ho zdvihla z tŕnia... A preto na ňu počkalo. Potknutie na ceste ku samotnému dnu. Ťahalo ju volajúc pokojom. A preto na ňu počkalo. Lebo bol, a ona je. A hoci oni sú, ona bude. Pretože odpustiť možno, no nie zabudnúť...

 

Zdvihla hlavu a smelo pozrela vpred. Oprášila zvyk zo železnej košele. Vzdala sa snov, aby našla šťastie. Natočila chrbát záhrade, bažiac po raji. Hoci v bolestiach, no pochopila...  

 

Nečakaná skutočnosť....

...Nezmieriteľný zvrat...

...Neuveriteľný nával emócií... 

...Obyčajný koniec... 

...Zvyčajný začiatok...

 

Ivana FEKETEOVÁ: Básnik so zmyslom pre humor

 

Chcela by som písať  o tebe, ale mám pocit, že ťa na to príliš málo poznám. A tak budem radšej písať o niečom inom.

Každé ráno sa zobúdzam a v hlave mám stále ten pocit, ako mi uniká posledná myšlienka Alicinho sveta na druhú stranu brehu, a ja za ňou utekám a snažím sa ju zadržať, potiahnuť ju späť, ale ona, je vždy klzká ako rybka, a preto sa mi vždy vyšmykne niekam inam. Všetky tvoje dotyky z môjho tela ladne odídu, a ja ich potom cítim už len večer , keď si znova líham do postele, keď už vlastne ani nevnímam čo robím a kde som. Len vtedy ťa cítim, ako si pri mne . Lebo viem, že taká vôňa sa necíti hocikde, len na tvojom krku a na tvojich roztúžených perách. Len tam, a nikde inde.

A tak sa vždy tej rezkej mrške vzdám, pretriem si oči a idem do kúpeľne. Nikdy som v tom nemala nejakú zámienku, uvedomila som si to len teraz. Z rannej hygieny a celkovo z ranného registra obrazov, registrujem len tieto okamihy. Ďalej sa len jednoducho oblečiem, učešem, sem tam sa aj trochu nalíčim, ale ako to všetko vykonávam neviem. Je to systematické, a nie je v tom ani kúsok originality. Vtedy ťa už nemám ani za mak pod nechtami. Vtedy, v týchto okamihoch, si už iba na mojom vankúši, a čakáš tam na mňa, kým sa znova večer vrátim. A ja, ako správna intelektuálka, sa pohýnam do sveta a žijem tam, kde mi to je všetko jedno.

Deň vždy nejako prežijem. Robím banálne veci. Pracujem, čítam , jem, pijem, fajčím, kráčam, počúvam a rozmýšľam. A tu sa vždy zastavím. Z tadeto sa nepohnem, lebo tu, sa zvykneš sem-tam, síce nie vždy ale predsa, ukázať, zakývaš mi cez ulicu, pri trafike, alebo bageterii, vždy niekde inde a ja sa potom znova teším domov. 

Keď otváram dvere, cítim vôňu malín a škorice. Aspoň ja to tak volám. Beztak to cítim všade a viem, že ma tam čakáš. Viem, že ležíš medzi perinami, usmievaš sa, možno sa schovávaš , hlavu máš skrytú pod hlavnicou a nohy pod okrajom deky, ktorú mám vždy natiahnutú na plachte, aby mi nebolo zima. A chceš ma nastrašiť. Už tie polohy poznám. Ako maturitné otázky, alebo otčenáš, ich mám naučené naspamäť a jednoducho čakám . Teraz si už nedávam na čas. Cítim, že v tom nie je zmysel, hrať sa nedostupnú, keď ten kto tu má navrch si vždy ty. 

Už z predsiene sa ti zdravím ,kričím na teba, a ty? Ty sa len usmievaš, smeješ sa na mňa z tej postele, veľkej ako pristávacia dráha letiska.

„ Dnes som ťa v meste stretla, ale ty si ma asi nevidel.“ Stále iba ležíš a usmievaš sa.

„ Fakt. Kričala som na tebe v supermarkete, a ty si tam bol. Určite si to bol TY.  A ty si tam tak stál. Zrazu k tebe prišlo nejaké dieťa. Ty sa k nemu sklonil. Pozerala som sa na teba.  Zdvihol si ho na ruky, objal a pobozkal ho na vlasy. Potom prišla jeho matka, zobrala si ho na od teba, a ty, namiesto toho aby si sa otočil si ju pobozkal , chytil za ruku, a druhou rukou si tlačil nákupný vozík a šiel si ďalej. Zvláštne však? Bol to divný sen. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že je to skutočné, ale potom, potom ste zahli za roh regálu a už vás nebolo..“ 

Vždy keď ti niečo hovorím, čakám že odpovieš. A ty? Ty si ticho. Stále sa na mňa usmievaš z tej postele a rukou mi ukazuješ, že mám ísť k tebe. Vyzliekam sa ako na maratóne. Každá sekunda je tu životu dôležitá.

Do postele si líham z dávkou eufórie. Naťahujem k tebe ruku, chcem ťa chytiť, ale ty vždy, len potrasieš hlavou a odsunieš sa. Ako keď karhajú malé dieťa. Ja skloním hlavu medzi plecia, chvíľu sa za seba hanbím, no potom, keď na teba pozriem, znova sa na mňa usmievaš tými zelenými očami. Viem, že je všetko v poriadku.

„ Je mi zima. Poď ku mne.“ Prosím ťa. No ty stále ležíš a usmievaš sa. Si bez slov ako socha Adonisa, . Opakujem to stále dookola a prosím ťa. No ty sa nemeníš. Vždy keď ma začne klepať od zimy, a moje nahé telo sa začne otriasať, na chrbte a rukách sa mi rozsejú zimomriavky, vtedy mi rukou ukážeš na perinu.

„ Ďakujem.“ Poviem ti poslušne. Nemusel by si to robiť, ale predsa. Od zimy ma začína chytať únava. Do nohy dostávam kŕč. Snažím sa ho rozhýbať. Oči už ledva držím. Hovorím si, na chvíľu ich zavriem, veď ty nikam nezmizneš. A vtedy, vtedy keď je okolo mňa taká tma, až sa prestanem triasť od zimy a začnem sa od strachu. Vtedy tvoja ruku jemne prejde po mojom líci. Vtedy už oči neotváram. Len ráno, keď už Alica vylieza z tej nory, podáva mi ruka, a ja sa neochotne šplhám za ňou.

„ Si jeden skurvený karierista !“ zakričala som na Michala keď kráčal dole schodmi. Vyhodila som za ním kopu vecí. Vlastne v amoku. Nohavice, tričká, topánky, zošity s jeho tvorbou. Ešte dlho potom ako odišiel som stála na schodisku a vyhadzovala veci pomedzi zábradlie dolu. „ Odporný priondiaty impotent! Umelec! No tak si choď za tým svojím  básnickým uspokojením !  Bastard! Chceli by ťa kritici zožrať aj s tvojou impresionistickou  poéziou!“  moja zlosť prerástla do patického afektu, kedy sa už nedala kontrolovať.  Stále som vyhadzovala veci. Teraz už nie len jeho, ale aj svoje, pretože všetky jeho už boli na spodnom poschodí a po prichytávané  na zábradlí. Rozbíjala som to, čo mi prišlo pod ruku. Teraz to ľutujem. Veľa z tých vecí som mala fakt rada. „ Ženská nepríčetná , už sa upokojte! Beztak vás už nepočuje! Keď sa vráti môžete pokračovať, ale teraz pre zmilovanie božie už DRŽTE HUBU!“ zakričal na mňa sused, ktorý býval v byte podo mnou. Pán Karimatek, bol starší pán. Veľmi sme si rozumeli. Vždy som k nemu chodievala na kávu, a keď šiel na víkend k svojej sestre, tak som vždy kŕmila jeho mačku polievala kvety. Mal husté šedivé fúziky. Bol dosť nízkej a zavalitej postavy.  Chodil ťažkopádne, a trochu pripomínal mroža. Jeho čelo a vlasy hovorili,  koľko si už toho prežil. Vychoval tri dcéry a jedného syna. Posledná dcéra odišla pred rokom a pol a tak v trojizbovom byte zostal sám s mačkou.  Žena mu zomrela, keď sa narodila posledná. Bola príliš stará na to, aby pôrod vydržala. Všetci sa toho obávali, avšak ona svoju bojovnícku povahu precenila. Bol to zvláštny deň. Oslavovalo sa narodenie a zároveň aj smrť. Pamätám sa, ako mi to hovoril: „ Neviem či mám plakať, alebo sa smiať. Boh mi vzal jedinú ženu, ktorú som kedy miloval, ale zato, mi dal dcéru.“ Na to zaboril ruky do dlaní a rozplakal sa. Nevedela som , že či plače od šťastia, alebo od smútku. Potom, neskôr, keď už sa trochu upokojil, povedal že nevie.  Všetci sme videli, ako dospieva a rastie, podobá sa čoraz viac a viac na matku. A tak jeho bolesť utíchla a skoro úplne na ňu zabudol. Keď najmladšia odišla, trochu zatrpkol, uzatváral sa do seba a bol dosť zádumčivý. Na vysokom vrásčitom čele, ktoré lemovala plešina, sa vytvorilo ešte viac vrások. Jeho úsmev mizol zo dňa na deň. Odchod dcéry prirovnával k smrti ženy. A na mňa zatrpkol. Pripisoval mi  vinu za to, že mu odišla. Kvôli tomu sme sa vlastne pohádali. Dnes to bolo prvý krát, kedy ku mne po tej dobe prehovoril. Veľmi sme si s dievčinou rozumeli, a vždy ku mne chodila. Rada počúvala o svete. Ako som cestovala. Všetky historky už poznala naspamäť, hádam lepšie ako ja sama. No vždy ma žiadala, aby som jej ich rozprávala stále znova a znova, pričom keď som sa na ňu pozrela, zbadala som, ako všetky slová hovorí spoločne so mnou. Videla som na nej, že ju láka svet rovnako, ako lákal mňa, že už dlho doma nevydrží. Ale bála som sa čokoľvek povedať. Nechcela som ju stratiť, mala som ju veľmi rada. Aj keď som bola mladá, to dievča bolo pre mňa tá najbližšia rodina. Najbližší človek, ktorého som mala až kým sa neukázal on. Básnik čo písal po nociach básne a cez deň študoval a pracoval, aby mohol splácať vysokú. Písal mi básne a recitoval francúzske verše. Môj život sa nadchol. Kvôli nemu som prestala cestovať, vzdala som sa toho pôžitku, celý svet, ktorý som chcela vidieť som mala v jeho básňach a slovách ktoré mi večer hovorieval. Vzdala som sa myšlienky spisovateľskej kariéry. Písala som už iba ako on, po večeroch, a cez deň som pracovala. Celý život som videla už len v tom byť s ním. Doteraz si pamätám prvú báseň : „Bližšie ako maringotka, V pohári, Prisladká griotka Na slamke tvoje dotyky, zakryjem svojou pokorou city. Bližšie ku nám. Ďalej k svetu. Len pre nás dvoch.“ Stratila som v nich hlavu.

Pozastavila som sa na chvíľu a vytiahla z vrecka krabičku cigariet.  Takéto dni nemám rada. Keď som zatrpknutá samotou z tvojho odchodu,  Vtedy to vždy preženiem. V ústach mám chuť prázdnoty letných večerov a trpkosť . No čo už. Život je raz taký. Svinský a skrytý tam kde ho človek nehľadá. . Nerada padám na hubu. No viem kedy ma opúšťa. Vždy keď vyťahujem zapaľovač z vrecka. Len v tom okamihu, keď sú moje pľúca na chvíľu tak blízko teba, až z toho padám do mdlôb. Zakliesnená v tvojich dlaniach prstami otočenými k tvojim , ešte málo žeravým. Práve v tej chvíli cítim ,ako sa poberá za roh ulice. A tak vždy zrýchlim krok, aby som ho tam našla.

A niekedy ťa neznášam, Za to aký si a za to čo robíš. A že si vlastne človekom. Je to prirodzené. Proste obyčajné slová a myšlienky umelca. A niekedy zase, len tak spontánne, sa ťa túžim dotknúť. Nezávisle od času, ktorý sme roztrhli na stene ako náramkové hodinky. Chcela by som byť hocičím, len nie človekom. Žiť večne. Taký svet by sa mi páčil. Byť hocičím iným, len nie človekom. Napríklad tvojou dlaňou, ktorou si každé ráno pretieraš oči. Tak blízko ako nič iné.

Prvé potiahnutie je vždy nostalgické. Uvažujem o tom aké to bolo naposledy, a či aj vtedy, to malo takú  nahorkastú chuť. Potom si zvyknem zabudnem na tú poslednú a myslím, že táto, je o čosi viac jedinečná. Kráčam ďalej po ulici popri mne prechádza mnoho ďalších fajčiarov. Opájajú s v tom neopísateľnom opare dechtu a nikotínu, tváriac sa pri tom , že každý z nich je v tom skutočne znalec, a že to k nemu sedí. No ja viem svoje. Ako vždy , odpľujem si, lebo viem že to stojí za hovno.  Cítime sa byť rovnakí, akoby sme mali niečo spoločné. Klub nezávislých narkomanov, ktorý sa vždy nájdu v stánku za 1,99€. Áno tak to chodí. Jedinečnosť nám uniká popod klobúk . Popol nám padá na hlavu a dlane, zožltnuté už dávno pred narodením.

Mám rada legálnych narkomanov. Tvária sa , že sú v tom nevinne, no každý do toho spadne s rovnakým úmyslom. Stále si nahovárame , že my sme tí, ktorí to dokážu a jedného dňa budú vedieť tieto smietka zabalené v papieriku polámať pri koši v tieni budovy. No aj tak sa napokon vrátia a bolestene sa pozerajú na dno toho kontajnera, uvažujú o tom či je to práve to najlepšie riešenie na nový začiatok.  Medzi kopu plechoviek piva, nedojených bagiet a vyžuvaných žuvačiek sa povaľujú naše drahocenné chvíle pokoja. Obdivujem tých čo vedia prestať tak ako začali. Prirodzene, že to ani nezistia.

No s tebou sa vždy prechádzalo po uliciach krajšie. Mala som konečne pocit, že ma život nepredbieha a ja s ním držím tempo. No nakoniec, nakoniec vždy prišlo ráno a ja som si uvedomila, že to sucho na jazyku sa nedá ničím zahasiť. Cigareta tu už nestačí. To chce niečo viac. Po tej pouličnej štetke , vždy stále viac a viac cítim, to ako som sa večer snažila mať navrch. 

A potom, potom sa dostanem k filtru. Už to nie je ono. Také opojné a krásne. Upokojujúce a napĺňajúce. Nie, zrazu vám to páli hubu, cítite všetok ten humus, ktorý tam bol od začiatku, no my sme ho nikdy nevideli. Len tak viem, že za rohom ulice na mňa nečaká nič iné, len moja prázdna dlaň v predstihu.

No už som prestala som snívať. A dnes. Dnes príde domov, a povie mi, dostal ponuku, obísť celý štát s prednáškami o poézii. „ To je super zlato.“ Povedala som mu, keď mi to oznamoval. Tešila som sa. A potom, že vraj sa musí presťahovať .Agnes hovorila, že by bolo dobré...“ a na to som ho už nepočúvala. Spustila som krik. Uvedomila som si, že on sa rozhodol ďalej pohnúť bezo mňa. Ja krava sprostá som sa kvôli nemu vzdala všetkého. A on sa teraz rozhodol odísť s cundrou Agnes, kamsi kde si vybuduje svoju budúcnosť. Ach bože! V hlave mi stále kričalo len to jediné. Ja som sa vzdala svojej budúcnosti kvôli nemu! Odriekla som toľko ponúk, len aby som mohla zostať s ním. Teraz už o mňa nemal nik záujem. Našla sa kopa iných, ako som ja. Vtedy som bola jedinečná, ale teraz už našli niekoho takého, a nemalo to už zmysel. Všetko čo som toľké roky budovala, moja tvorba, môj štýl, moje ja. Bola niekde v nedohľadne. Veci vyletovali z chodby. No v tej chvíli to neboli veci, ale všetky stratené roky, keď som žila s ním. A preto mi to už bolo jedno...

Keď som zdemolovala byt, posadila som sa v byte na podlahu. Pred sebou som mala škatuľu s fotkami. Otvorila som ju a až v tej chvíli som začala plakať. Trhala som jednu za druhou po izbe poletovali moje spomienky. To jediné čo mi zostalo a ja som ich ničila. Keď už bola škatuľa prázdna, moja zlosť stále neutíchala. Slzy mi dravo tiekli po tvári, hrudi, prsiach zanechávali za sebou jemné stopy. Kopala som do nábytku. Vyhadzovala som riady ,poháre ,taniere. Všade okolo mňa boli črepy. Nohy som mala dokrvavené rovnako ako ruky. Schúlila som sa v kúte a pozerala som na steny. Obrázky sveta, zrazu všetko zmizlo. Hnev, smútok... zostalo len prázdno. V byte aj v mojej hlave.

Niekoľko hodín som takto preležala na zemi. Potom sa zdvihla a šla som sa napiť. Zbytky šálok sa povaľovali po zemi. Otočila som kohútikom a nabrala som si vodu do rúk. Boli celé zašpinené a tak som dlane znova rozdelila a zopárkrát som ich opláchla. Znova som z nich urobila mištičku a tento krát som sa napila. Cícerok vody mi zbehol po brade dole krkom. Našiel si cestu, očistil ju a všetko bolo fajn.

Pri pohľade z okna som videla dve ženy, sedeli na lavičke. Len tak sa rozprávali, ktovie o čom. Ich život bol veľmi vzdialený od toho môjho. Závidela som im. Mali to ľahšie. Oveľa ľahšie. Jedna z žien sa naklonila k tej druhej a pošúchala ju po nohe.  Druhá žena mala hlavu sklonenú a ruky lakťami podopreté o kolená. Vlasy jej priliehavo padali popri tvári. V tom si druhá žena zívla. Privrela oči. Jej tvár sa pretiahla v grimase a ruku si priložila na ústa. Na chvíľu si položila hlavu na  nohy druhej ženy. Ležali tak. Rozprávali sa.  Závidela som im ešte viac. Potom sa druhá žena kúsok pomrvila a niečo povedala. Tmavé skoro čierne vlasy niečo pod plecia jej splývali s oblečením . Na to sa druhá žena vystrela a znova sa posadila. Úzka tvár s ešte dievčenskými črtami a jemnými očami sa otočila k druhej. Pozerala na ňu. Potom si prehodila dlhé a husté  ryšavé vlasy dopredu. Tvár si skryla do dlaní, a potom sa už nehýbala.

Okolo mňa sa prechádzali bezduché telá ,  a ja som sa pomedzi ne predierala, a hľadala som miesto kde zakotvím. Neprívetivé počasie mi pripomínalo moju ľahostajnosť voči prírode. Naďalej som ho ignorovala a bundu som nechávala stále rozopnutú. Smerovala som niekam, kde som chcela utopiť svoju celotýždňovú myšlienkovú závislosť.  Ktosi do mňa narazil. Otočila som sa a premerala som si bytosť, ktorá narušila moju večernú nepohodu. Pán, skôr chlapec v mojom veku, oblečený od čiapky po topánky ako sa patrí. Mal v sebe niečo čo kričalo po pozornosti, ktorú mu zjavne venoval každý a nikto zároveň. V pohľade sa mu ukrývali myšlienky, ktoré už nikdy neobjavím. V tom mojom boli len slová, ktoré som ten večer nestihla dať na papier. Pero v taške ma svrbelo, ako hojaca sa rana. Poskladala som si v rukách modlitbu a zabudla na to čo som videla. Uvedomila som si absurditu tohto okamihu a pohla som sa ďalej.

„ Ahoj !“ ozvalo sa na mňa z druhej strany ako som sa pozerala. Piatkové večery ma zneistia a rozhádžu moju pozornosť po zemi rovnako chaoticky ako konfety z balónov.

„ No čo ako bolo?“ bez čakania na odpoveď mi prišla otázka a ja som sa pomaly spamätávala zo spoločnosti. Usmiala som sa a narodila som druhý krát. Uprostred námestia sa pohybovali davy ľudí. Nikto z nich si nevšimol moju reinkarnáciu, ktorá prebehla s úkonom, ktorý psychológia definuje ako príznak dobrej nálady. Na svete bol nový jedinec životaschopný, s dokonale vyvinutým cicacím reflexom, ktorý bol odsúdený, za niekoľko okamihov, premeniť sa na novodobú metlu ľudstva, ktorú síce každý odsudzuje , ale napriek tomu jej každý holduje.

„ Ahoj! Ale dalo sa. Ideme? Je tu zima.“ Nástroj pier a výsledok práce hlasiviek spoločne s pľúcami a nejakým tým mozgovým centrom vyprodukoval odpoveď. Pobrali sme sa ďalej a ja som mala prsty červené kvôli istému piatkovému večeru, kedy som chcela byť umelcom a nie človekom.

Usadili sme sa pohodlne v putike, ktorú sme si natoľko obľúbili. Sama som nechápala prečo. Asi v nej bolo niečo viac ako moja logika. Možno bezstarostnosť toho okamihu. Možno práve preto som sa tam cítila fajn. A možno pre niečo iné. Teraz si už nespomeniem.

Moja schizofrénia odpovedala na všetky otázky a ja som sedela, telom pohybmi na tom istom mieste ako moje slová. Myseľ bola samostatným orgánom môjho tela, ktorý si fungoval nezávisle od ostatného organizmu.  Na stole sa objavilo moje vykúpenie z tohto života. Priesvitnosť tejto chute sa mi zdala nepríťažlivá, avšak po tretej repríze som ju už tak nevnímala. Derniéra tejto aktivity bola v nedohľadne. Nevadí. Z čoho by ináč žili básnici ?  Všetka ich inšpirácia sa rodila práve v tomto akte lásky za 0,70 €. Cena bola premenlivá s lokalitou a kvalitou. A kvantitou tiež.  Pre mňa bolo z týchto faktov najpodstatnejšie slovo kvantita.  Opakované dvíhanie  a cengot skla zo mňa spravil iného človeka. Znova sa na svet vydral nový jedinec. Tento krát, prišiel na svet ináč. Bez úmyslu vykúpenia, bez úmyslu života. Len s jediným zámerom. Zabudnúť na to, že bol kedysi človekom, ktorý robil rozhodnutia v delíriu citov.  Prebodala som sa vez všetky myšlienky, a posunula som konanie na vyššiu a dokonalejšiu úroveň života. Klavírne sonáty v tomto svete ešte nevymysleli. Pofidérna informácia, ma odsúdila na život na okraji periférie. Žena z vinárne na mňa divne pozrela, vo vlasoch mala čosi zamotané, asi svoje ego, alebo len popol z cigarety. Opakované odmietanie minulosti zo mňa robilo neinteligentného človeka.  Zmierila som so svojimi zlozvykmi a znova som zdvihla  ruku na oslavu inšpirácie. Úmyselne som sa posunula bližšie ku koncu svojej existencie. Bolo mi o čosi lepšie. A zároveň mi bolo jasné, že dnešný večer, sa už asi znova nenarodím.  Pokračovali sme v pitvaní nášho života .Všetko bolo len na sile a hĺbke ponoru. Tento večer sa opakovala stále dookola, pokazená repríza sa mi otáľala v hlave, a ja som mala pocit že som platňa na gramofóne po ktorej niekto prešiel prstom a namiesto pohladenia spôsobil veľkú ryhu. Skákal mi zvuk. Namiesto slov moje hrdlo vylučovalo zvuk stresovej situácie, ktorá bola ale vo väčšine prípadov chápaná ako príznak dobrej nálady. Nemá zmysel sa zamýšľať nad komplikovanými myšlienkami, aj tak ich zabudnem. Viem to s istotou . Slečna so zadymeným myslení mi zaliezla pod pery a prilepila sa na citlivú pokožku, receptory zreagovali, ako elektrické kontakty v ovládači a ja som sa nadýchla a pľúca som naplnila neistotou. Pohyb nádychov a výdychov sa spomalil a ja som si upokojila znecitlivené srdce tým, že raz aj tak budem musieť prenechať svoje miesto na tejto stoličke komusi, kto si ho bude vážiť o čosi menej ako ja.  Oči sa mi prekryli bielym povlakom a babie leto sa pod ním rozpustilo na mojich viečkach. Stala som sa padajúcou časticou na ceste k sebapoznaniu, ktoré nemalo v tomto svete aj tak nijaký zvláštny význam. Skopané telo na mojej podrážke sa kotúľalo dopredu, akoby sa mi snažilo ukázať kam sa mám uberať, aby som sa mohla tento večer aspoň raz, ešte aspoň raz narodiť.  Necítila som sa bezpečne. Protipóly skladanej sukne ktorá bola vedľa mňa ako obrázok  z chodníka, ma zneisťovali. Našla som v tomto večernom posedení v stoke, sladkom rovnako silne, ako v trhanci so škoricou, zmysel. Tvoje kroky mali v sebe náladu ako stvorenú pre toto počasie. V tomto okamihu som uverila v osud  a v predurčenosť ľudských ciest ku putike v pivnici, kde nie je signál na zrno.

Nové začiatky si odložíme na neskôr.

V trafike na rohu som si radšej kúpila cigarety. Vášeň vorkoholizmu citov som musela nejako zahasiť. A tak som ju pripálila, aby sa jej žilo v tomto ponurom počasí lepšie ako mojim rukám, ktoré sa pri narodení rozhodli, že budú patriť umelcovi. Je len veľká škoda, že sa nedohodli so zbytkom tela. Takto som básnikom len rukami a myšlienkami. Srdcom som však stále človek.

 

 Eunika BOLDIOVÁ:

Smrteľný hriech hriešnej ženy !

Svitá. Hĺbka čiernej tmy ustupuje. Mesiac prestáva kraľovať. Prišiel som na zem, lebo chcem skúsiť na vlastnej koži ľudský život. Nestačí mi ho len pozorovať z nebies so slnkom. Zatiaľ moje telo bezvládne leží na lôžku. Je akoby mŕtve, bez citu a bez tepla. No akonáhle slnečný lúč pohladí ma po tvári, svojim teplým bozkom ma prebudí a moje telo precitne.

„Mať moja ! Otvor svoju náruč a objím ma, nech môžem cítiť teplo a pocit blaha!“

Frederik volal na slnko, volal na plné hrdlo, no ono nereagovalo na jeho volanie.

„Prečo odomňa odvraciaš svoje uši a zahaľuješ si tvár ?“

„Syn môj, nebuď taký netrpezlivý nemôžem si sadnúť na trón, keď sa ešte mesiac nepostavil.“ – povedalo slnce plné nežnosti a lásky.

Ja viem, som netrpezlivý, ale pochop ma mať moja. Veľmi sa teším na prvý deň strávený na zemi ako človek!“

„Aby si neoľutoval syn môj, aby si neľutoval a nebol sklamaný.“

„Ja viem aký sú ľudia neboj sa o mňa, však aj ja som ich jeden čas pozoroval s tebou či si už na to zabudla ?“

„Nezabudla syn môj nezabudla.“ Však ty uvidíš ako to medzi ľuďmi chodí, len nezabudni, že si sa stal človekom z vlastnej vôle a bez môjho schválenia.“

Viem ! – povedal Frederik ráznym a mužným hlasom. 

Mesiac išiel ďalej po svojej ceste a podal žezlo zlatistému slnku.

„Mať moja tak objím ma nech cítim ako človek a nech vyzerám ako človek!“ Netrpezlivo a zároveň nadšene kričal Frederik. Mal síce postavu človeka, ale jeho tvár bola napoly človekom a napoly ohavou. Necítil, Nevidel, Nepočul okolitý svet.

„Ach syn môj chceš to naozaj urobiť ?“

„Áno mamička chcem! Chcem, som si úplne istý !“

„Dobre, ty si sa rozhodol! Maj sa krásne syn môj opatruj sa. Mám ťa veľmi rada a nezabúdaj, že čo cítiš ty, cítim aj ja.“

„Dobre mamička, aj ja ťa mám rád, len ma už objím.“

Slnce objalo svojho jediného syna. Držalo ho vo svojich lúčoch, ale len veľmi ťažko ho od seba púšťalo preč.

Jeho tvár sa začínala podobať ľudskej a jeho postava bola silná ako skala. Jeho prenikavé belasé oči svietili jasne ako keď lúč svieti spod mračien. Jeho vlasy boli zlatisté ako slnce. Z jeho tváre sa vytrácala žltá jasná farba a menila sa na svetlunkú ružovú. A jeho pleť, jeho pleť bola jemná ako vánok.

Stal sa z neho veľmi príťažlivý muž. A nebolo  devy, ktorá by sa za ním neotočila. Nebol odlišný len tým ako vyzeral, ale aj tým aký mal prejav. 

„Môj prvý deň na zemi!“  Tešil sa Frederico.  Jeho tvár žiarila, v jeho očiach poskakovali plamienky šťastia. Kráčal po uliciach plných ľudí a nevedel, kde sa skôr pozrieť. Bol hladný po poznávaní všetkého, čo bolo okolo neho. Všimol si chlapca, ktorý kopol do krabičky cigariet, meniace sa farby na semafóre a aj autá. No jeho zvláštnu pozornosť si získalo kvetinárstvo plné pestrofarebných živých kvetov. Keď vošiel do obchodu, privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Krásna vôňa kvetov roztiahla jeho nosové dierky, dostala sa do jeho vnútra a pošteklila jeho zmysly. Otvoril oči a jeho pohľad padol na žlté ruže, ktoré kraľovali nad ostatými, a vyčarili na jeho tvári úsmev. Predavačky si ho hneď všimli. No dominantná Karin k nemu ihneď zamierila v ľahkých farebných, letných šatách, ktoré zvýrazňovali jej štíhlu postavu. 

„Môžem vám nejako pomôcť ?“  povedala milým hlasom.

„Tieto kvety voňajú nádherne.“

„Chcete si niektoré kúpiť ?“

Frederico sa na ňu s láskou pozrel a usmial sa. „Prečo by som si mal kúpať niečo čo je moje ?“

„Nerozumiem...vaše ? Veď to patrí obchodu“ -  povedala Karin nechápavo.

Keby nebolo slnka nebolo by ani kvetov. Dnes prvý krát cítim ich vôňu a som z nej uchvátený som uchvátený aj z toho aké majú krásne šaty a aké sú jemné.

„Takže mi chcete nahovoriť, že vy ste slnko ?“ smiala sa Karin.  

„Som potomok slnka.“ Frederikovi sa Karinin smiech veľmi páčil a tak sa usmial aj on.

„Ste fakt strelený.“ Usmievala sa Karin.

„Strelený čo to presne znamená ?“ Usmial sa a nechápavo sa na ňu pozeral. 

Jeho výzor bol taký príťažlivý pre ženské oko, že Katrin z neho nespustila oči ani na chvíľku. 

„To vám môžem vysvetliť neskôr.“

„Budem veľmi rád a kedy neskôr ? “

„ Dnes o osemnástej zatvárame, môžete sa tu pre mňa zastaviť.“

„Budem sa na vás tešiť.“

Frederikovi bola Katrin sympatická hneď na prvý pohľad. Bola naozaj veľmi pekná, príjemná a milá.

Vyšiel z kvetinárstva a plný nadšenia sa vybral objavovať “svet“. Na ústach mal úsmev, ktorý sa tiahol po celej jeho tvári. Čas mu plynul tak rýchlo, že si ani neuvedomil, že mesiac si pomaly sadá na svoj trón. Zrazu si všimol ako studená kvapka dažďa steká po jeho líci. O sekundu ďalšia a ďalšia, až sa strhol obrovský lejak. Frederikovi lejak vôbec nevadil naopak ochladil jeho rozhorúčené telo. Zdvihol hlavu k nebesiam roztiahol ruky a vychutnával si padajúce kvapky. Cítil sa neskutočne slobodne.

Strhol sa! Počul výkrik ženy, ktorá kričala o pomoc. Rozbehol sa za hlasom a keď bol len pár metrov pred ňou všimol si, že ju ohrozuje muž, ktorý má v ruke nôž. Bez váhania a odhodlane sa vrhol na muža. Začal ženu brániť vlastným telom. Mužovi vypadol z ruky nôž a zutekal.

„Och ďakujem ti, ten hajzel ma chcel okradnúť.“

„Ste v poriadku ? “

“Áno som, ale len vďaka tebe, neviem čo by som si počala.“

“Som rád, že sa vám nič nestalo.“

“Ja som z toho úplne mimo, musím to zabiť niečím poriadne ostrým! Pozývam ťa. Budem rada, keď mi bude robiť spoločnosť taký odvážny a príťažlivý muž.

„Tak ako si želáte.“- priateľsky a ochotne sa usmial. Všimol si jej krátke a vyzývané červené šaty, ktoré odhaľovali jej zvodné telo, vzbudilo to v ňom pocity ktoré si sám nevedel vysvetliť.

„Ako sa volá môj záchranca?“

„Ja som Frederik a vy ?“

“Ale však mi tikaj ja som Nikol.“

Podali si ruky a v momente keď sa Frederik zahľadel do jej veľkých hnedých očí a ona do jeho krásnych modrých, preskočila silná iskra. Obaja sa, pousmiali

a pokračovali v ceste. Vošli do baru. Každý po nich hodil očkom.

„Ahoj kráska, čo si dáte ?“

„Ahoj Markus, daj nám tekilu a citróny.“

„Oukej, však vieš, že pre teba všetko Nikol.“

Frederikovi neušlo, že Markus ju tľapol po zadku. 

„Si veľmi sympatický muž, určite sa okolo teba točí veľa žien.“

„Ani nie, napríklad dnes som bol sám ako voda v púšti, až kým si mi neskrížila cestu. Ach ja som úplne zabudol na Karin mal som ju vyzdvihnúť o osemnáctej!“

„A že sa okolo teba netočia ženy?“ – zasmiala sa Nikol. “Karin je tvoja priateľka?“

„Nie spoznal som ju len dnes v kvetinárstve.“

„V kvetinárstve ?“ 

„Áno, milujem vôňu kvetov, to aké sú krehké a ich farba ma fascinuje.“

„Tak toto som ešte od žiadneho muža nepočula. A čo máš ešte rád?“

„Spev vtákov, ktorý lahodí môjmu uchu, alebo smiech nevinného dieťaťa. Mám rád aj dotyk dažďa. Vyvoláva to vo mne neopísateľné pocity. Schopnosť cítiť je niečo úžasné a fascinujúce. A ty máš čo rada ?“

„Nikdy som sa na to nepozerala, tak ako si mi to ty teraz opísal. Ale povedal si to krásne. Ja žijem zo dňa na deň. Mám rada hudbu a tanec.“

Rozprávali sa až do skorého rána. Nikol bola Frederikom uchvátená, pretože nikdy predtým nespoznala takého vnímavého človeka. Ukázal jej svet v úplne inom svetle. Nad ránom sa rozlúčili a dohodli si ďalšie stretnutie.

Z toho stretnutia nemala príjemné pocity len Nikol, Frederika očarila jej spontánnosť, zmysel pre humor a neuveriteľný sexepíl, ktorý z nej priam sršal. 

Keď sa rozlúčil s Nikol, vybral sa ospravedlniť Karin, že nesplnil svoje slovo.  

„Ahoj Karin. Prepáč mi, že som včera po teba neprišiel.“

„Ahoj Frederik, no nevadí keďže sa to stalo prvýkrát tak ti odpúšťam, ale môžem vedieť čo ťa tak zamestnalo ? “ – Karin bola prekvapená, že sa tam Frederik ukázal. Myslela si, že ho už nikdy neuvidí. V kútiku duše sa veľmi potešila.

„Karin ani mi neuveríš keď ti to poviem !“

„No tak to som teda zvedavá, čo sa stalo ?“

Frederik Karin vyrozprával celý príbeh ako stretol Nikol, ako ju zachránil i to ako si išli sadnúť do baru a dlho do rána sa rozprávali. Počas toho ako to Karin rozprával, uvedomil si, že to čo cíti k Nikol je túžba byť s ňou a spoznávať ju stále viac a viac. No neuvedomoval si, ako veľmi to na ňom bolo vidno. Karin si to všimla a keďže sa na prvý pohľad do Frederika zamilovala ranilo ju to. Ale nedala to na sebe vidieť. Ochotne si ho vypočula. Opakované stretnutia s Karin aj Nikol zapríčinili, že Frederik si k nim vypestoval vzťah. Aj keď nie rovnaký.

„ Karin je veľmi príjemné a inteligentné dievča vzbudzuje vo mne pocit priateľstva mám ju rád. Je ako ranná rosa, taká krehká, jemná a osviežujúca. Ale to čo cítim k Nikol, to je niečo iné, je to silnejšie. Ten pocit ma núti neustále nad ňou premýšľať. Je ako červená ruža skrýva množstvo tajomstiev, plná vášne, ktorá priam spaľuje.“

Podvečer zavítal Frederik do kvetinárstva.

„Ahoj Karin. Tieto ľalie čo ti prišli sú nádherné môžeš mi z nich zabaliť?“

„Sú pre Nikol, však ?“

„Áno chcem ju prekvapiť a potešiť.“

Karinin úsmev vystriedal zármutok a v srdci jej prepukla nenávisť, žiarlivosť a hnev.

„Takže pre Nikol.“- jej hlas sa stiahol a do očí sa jej tlačili slzy. Už to viac nemohla zniesť jej láska k nemu čoraz viac rástla a on jej nevedome svojou láskou k Nikol ubližoval.

Hodila kvety na zem a utiekla preč. Frederik bol v šoku nechápal jej reakciu. Rozbehol sa za ňou, ale ona sa mu stratila v dave ľudí. Mal zmiešané pocity nechápal čo sa stalo a trápilo ho to.

Vrátil sa do obchodu zodvihol kvety a išiel za Nikol, ktorú chcel prekvapiť. Klopal na jej dvere, lenže nikto neotváral. Jeho silné klopanie počul jej sused a tak vyšiel na chodbu.

„Ona nie je doma v takomto čase.“

„A neviete kde by som ju mohol nájsť ?“

„Ona bude v práci. Dnes má vystúpenie v Alfe“

Sused dal Frederikovi adresu. Frederika premohla zvedavosť, pretože nevedel, kde Nikol pracuje. Nikdy mu to totiž nechcela prezradiť.

Frederik bol veľmi prekvapený zo štvrte kde bol ten bar, ale ani zápach a opití ľudia ho neodradili od toho, aby vstúpil do Alfy.

Naskytol sa mu hrozný pohľad !

Videl ako Nikol tancuje skoro nahá okolo tyče a vyškeruje sa na opitých, nechutných chlapov.  Kvety ktoré držal mu vypadli z ruky, vyrazila mu dych, jeho srdce prestalo biť, pocítil obrovské sklamanie, žiaľ a úzkosť.

Ale to nebolo všetko. Tieto pocity sa zdvojnásobili, keď videl ako Nikol schádza z pódia a ťahá so sebou muža do izby. Nezmohol sa na nič, iba sa otočil a začal utekať z toho pochybného miesta. Po líci mu stekali obrovské slzy. V tom ako bežal si premietol celý svoj pozemský život a správanie týchto dvoch žien. A až vtedy mu svitlo, prečo Karin utiekla, keď počula, že kvety sú pre Nikol.  Uvedomil si, že jej ubližoval  keď jej hovoril o Nikol a to len pridávalo k jej žiaľu.

Zrazu prestal bežať. Zastal. Od veľkého žiaľu padol na zem. Jeho matka trpela s ním a už sa viac nemohla prizerať ako jej synovi puká srdce. Objala ho svojimi teplými lúčmi.

„Syn môj !“

„Mať moja mala si pravdu. Vo všetkom si mala pravdu!“

 V láskavom náručí svojej matky vydýchol posledný ľudský dych života. Jeho  srdce prestalo biť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Tvorba

(Snáď nádejný študent, 16. 1. 2010 19:01)

Ja len malý dodatok : Feketeová- dokonalé fakt klobúk dole, Boldiová neviem neviem šikovné :) :), Hanudelová mal som zimomriavky :D,IŠTVÁNOVÁ- odlišné...ale dobre :), Škytová- ja som tonejak nedokázal dočítať do konca.. Gáliková- cítiť z toho závisť a zatrpknutosť akoby to písala dôchodkyňa ktorú opúšťa dlhoročný manžel