Choď na obsah Choď na menu
 


POÉZIA-II.-2010

27. 1. 2011

Kristína Ištvánová:  Cesta na Everest

Na vrchol kráčať...

Víťaz je sám,

pohľad upretý ku hviezdam,

 musí vydať potu more,

kým zastane celkom hore.

Musí robiť kompromisy,

občas jesť aj z cudzej misy

a pokorne kloniť hlavu

za slávu a obdiv davu.

Nesledovať vlastné cesty,

lámať cudzie everesty,

kráčať tvrdo, kráčať hore,

potom náhle padnúť dole.

Vzdychol si.

Už viem , ako vnútorný svet zaniká,

položil pero,

no ešte pred ním dopadla na stôl

posledná slza básnika.

 

Kristína Ištvánová: Cesta

Znudila básnika ničota,

ticho, monotónnosť, samota,

pocit bezcennosti,

žiť na kraji spoločnosti.

 

Nie som slávny, to je vada,

kúsok slávy sa mi žiada,

túžim preraziť si cestu

až do výšin Everestu.

 

Zmena prinesie mi slávu,

blahobyt  aj obdiv davu.

Nevedie tam veľa ciest

na ten vrchol Everest.

 

Cesta nahor trvá roky,

povedú tam moje kroky.

Radosť či pýcha, aj snaha vrúca,

tečie mu z oka slza horúca.

 

Vykročil a nahor išiel,

z pravej cesty rýchlo zišiel.

Pôjdem tou, čo vedie hore,

nech to stojí krvi more.

 

Previnilec, čierna duša,

má už plno hriechov

a on ďalej osud skúša

pomocou zrád, priekov.

 

Za sebou má obetí tonu,

spokojný je napriek tomu,

spokojný, že našiel cestu

tam, na vrchol Everestu.

 

Básnikovo šťastie činí

množstvo hriechov a zločiny,

šialene si čistil cestu

až do výšin Everestu.

 

Hromady krvi a sĺz iných, sám falošne slzí,

nemám však pocit, že ho to mrzí.

Hromady nešťastia neberie na vedomie

tá čierna duša, čo nemá svedomie.

 

Na ten vrchol

čakal dlho

a teraz naň siaha

ruka takmervraha.

 

V oblakoch mu hlava lieta,

z výšky vidí zvyšok sveta,

všetko bezvýznamne malé,

kráča ďalej, kráča stále.

 

Márnotratník potreboval

tri minúty slávy,

lenže sláva - poľná tráva,

zmizli všetky chvály.

 

Sláva všakže masky trhá,

nový tieň to na vec vrhá.

Zmizlo všetko- ostal prah.

A zostal sám, takmervrah.

 

Myseľ však sa zatemnila,

pravda je tu, špinu zmyla.

Sláva toho zmení veľa,

v každom videl nepriateľa.

 

Nebolo mu pomoci,

nebolo mu rady,

sám si môže za všetko,

zmizli vzdušné hrady.

 

Zahatával iným cesty,

padli cudzie Everesty,

vôkol seba šíril špinu.

V zlámaní snov máš ty vinu, necitlivý hriechov synu.

 

Nik neujde svojmu trestu.

Spadneš - vstaneš,

spadneš znova- dole zhora, celkom zhora,

až z vrcholu Everestu.

 

Nenájdeš už naspäť cestu.

 

Romana Erdélyiová: BEŠTIE
Hviezdy
blikajú lenivo za súmraku.
Tráva
nerastie,
stráca svoju farbu
i logiku.
Tráva.
Vtedy
sovy naberajú odvahu,
šelmy, hľadajú cit
v spenenej krvi
(ešte teplej...),
svojej bezbrannej obete.
Pritom kvília
radostnú pieseň víťazstva.
I premenia život,
hneď ako dopíšu scenár,
a ich chrapľavé kvílenie sa zmení na smrť.
Vtedy
z hry citov sa vykľuje
spokojný úsmev,
čo niekomu olemuje tvár
nevinným obrazom,
v očiach bez výčitiek...
... netreba zaspať,
ani radovať sa,
len tak bez dojmu
veď nieto z čoho.
Treba byť pozorný,
stále v strehu,
napäto počúvať každý poryv vetra,
každé nalomenie vetvičky,
každý hlas z vnútra,
čo schoval sa v tráve.
Či v tranze,
či v spánku,
buď v strehu
a – nesnívaj !
Ony nesnívajú,
ony to nevedia.
Ony, to sú veci
bez ľútosti ... rozumu                                                                                                                                                            duše,
sú to –

Romana Erdélyiová:    ...

Nespútaná sloboda, pláva vo sfére
vzduchoprázdna
nekalý žart ma do priazne tvojej duše privádza
s úmyslom nevysloviteľným

Prapodivná duševná katastrofa
prináša čerstvé plody ukojenia
prázdny mešec lásky, prispôsobený
mraku ťarchy, systém zlyhá.
keď tieň ťa prepadá

Márna snaha ľúbiť, úkaz pochopenia,
tisíckrát veta vyslovená,
túžba mstiť sa, duša chorá,
paradox túžby a leto nahé,
vraj počkaj, veď prídu kone vrané

Nástroj slova, veľkosť myšlienky
poznačená krvou druhých,
postrčená pýcha a pach moci
je priepasť až po dno noci

Údiv, priepasť hlboká, starnúca
krutosť nemá pochopenia
nemá tvár, vyschýnajúca pažiť
nepokropená vodou života,
nezobudená šípková dáma
v tŕni stále prespáva
a oslobodenie nie, nie, neprichádza

Tvár ubolená, hladký závoj hriechu má
v taške zamknutý,
nevídaná konfrontácia duše, dobra a zla,
priepasti a mostu plný nástrah

Znásobená ľudskosť, múdrosťou potvrdená
a stokrát vyslovená, no vždy znova nezmúdrená 

Krčah života vody naplnený,
pokropíš perá zlepené,
omladené leto života,
sladká lesná malina