PRÓZA-II.-2010
Kristína Ištvánová: Na Evereste.
Sobotňajšie predpoludnie. Sedím s pohľadom upretým na krajinu, mihajúcu sa za oknom rýchlika. Pomaly, monotónne, uspávajúco vyklopkáva vlak svoju pieseň do koľajníc. Rýchlo, rýchlo, pohni sa, šepkám si netrpezlivo v duchu.
Veru, rýchlo, nemôžem meškať naten kongres. Nesmiem meškať, mám úvodnú prednášku, aj celé zameranie kongresu sa týka mojej najnovšej odbornej práce.Jednoducho tam nesmiem chýbať, bola by to blamáž. Konečne vlak vchádza do stanice veľkomesta. Náhlivo vystupujem, ešte náhlivejšie hľadám taxík. Rýchlo, rýchlo, do hotela, prosím.
Veci nevybaľujem, nestíham, z roztvoreného kufra vyberám kostým a opäť rýchlo, rýchlo, taxík, prosím. Stihla som to.
Kongres mal dynamický priebeh - prednášky, diskusie, prezentovanie názorov a chýli sa k záveru, rovnako ako víkend. Netrpezlivo pozerám na hodinky. O hodinu mi odchádza rýchlik, musím sa poponáhľať do hotela pre veci. Náhlivo vykročím, prechádzam halou, stoja tu usporiadatelia s novinárkou.
„Och, hovoríme o Vás, tá vaša práce je jednoducho úžasná“ povedala novinárka nadšene. „Ďakujem“ prikývla som s úsmevom. „Publikovali ste množstvo odborných článkov, kníh, dvakrát ste získali Nobelovu cenu za svoje vedecké objavy. Dovolím si tvrdiť, že vo svojom odbore ste najlepšia na celom svete“ uznanlivo dodala.
„Áno, to je, je to skutočne fenomenálne dielo“ pritakávali okolostojaci kolegovia.
Mlčala som. Pred očami sa mi mihali roky driny, od včasného rána do neskorej noci, bez voľných víkendov, bez oddychu a dovolenky.
„Váš spôsob myslenia je geniálny, vysoko abstraktný, natoľko vzdialený každodennému bežnému životu, postrehnete súvislosti, pre nás ostatných až nepochopiteľné“ pokračovala novinárka s obdivom v hlase. „Dá sa povedať, že ste na vrchole. Myslím, že ste získali všetky méty, ktoré sa dajú dosiahnuť. Aké sú vaše ambície do budúcnosti? Čo plánujete ďalej?“
„Chcela by som“ pozrela som na ňu priamo a pokojne, „napísať kuchársku knihu.A potom z nej doma bez náhlenia variť.“
Romana Erdélyiová: Dievčatko so zápalkami už nie je v móde.
Keď vidím oheň cítim sa ako boh Zeus, ako človek ktorý vládne nad všetkým živím. Nie je to choroba ani závislosť , je to ako milovanie keď s tým začneš nevieš prestať. A preto predieram sa svetom , skrývam sa pred ľuďmi a sebou samým. Mám krásny dom s terasou. Po večeroch na nej sedávam a počúvam padajúce kvapky na drevenú podlahu. V rukách držím zápalky je to krásny pocit potriasť nimi a počuť ako spievajú. Mám ich veľ ku zbierku šuplíku pri posteli. No trápi ma to že v tej posteli už 15 rokov spávam sám. Zena ma opustila kvôli tomuže deň čo deň som prichádzal domov a smrdel od dymu. Vravela že rakovina pľúc ma raz zabije a prosila ma aby som prestal s fajčením , aj by som prestal keby som niekedy vôbec začal. Napriek tomu si ľahnem do postele a cítim sám seba vôňa dymu ma pomaly zaspáva. Prekliate slnko , zase mi svieti do očí, je na čase vstať a ísť do obchodu. Ledva sa vlečiem do kúpeľne, pohľad do zrkadla ma priam zabíja, opláchnem si tvár a hodím na seba nejaké oblečenie, kašmírový sveter a staré menčestráky. Už len ošúchanú igelitu , pár kvapiek voňavky a môžem ísť. Môj nákupný zoznam nie je plný nejaký chlieb a kravička zápaliek. Včera som nejaké minul tak si musím doplniť zbierku. ,, Dobrý deň ´´ usmeje sa na mňa predavačka ktorá si o sebe myslí že je sexi , pritom má sedemdesiat a visí na nej koža. ,,,, Zas tie zápalky čo si z nich staviate doma drevené domčeky ?´´ to by nebola ona keby ironické poznámky , a ten jéj tón hlasu nenávidím. ,, Nie chovám doma bobrov´´ odfrknem jej pri platení. Veď ani ja sa jej nepýtam prečo má na krku ten otrasný žltý šál keď je vonku 40 stupňou. Vyjdem z obchodu a pred sebou vidím krásnu veľkú budovu s drevenými okenicami a starou strechou. Večer sa tu pôjdem prejsť. Stmieva sa a ja som celý vzrušený z večernej prechádzky. Dnes je veľmi dôležitý deň preto som v slávnostnom oblečení. Vonku je krásna tma hviezdy nám svietia na cestu, áno nám mne a mojím štíhlym priateľkám v krabičke. Už vidím svoj ciel, okolo budovy prejdem dva krát možno tri krát. Potom si sadnem na schody k dreveným dverám, vytiahnem z vrecka svoje priateľky a začnem ich hlavičky trieť o hranu ich domčeka. Už škrtám ako zmyslov zbavený stále rýchlejšie a rýchlejšie. A zrazu ako by som sa šplhal po Evereste. Môj výstup začína malým plamienkom , neskôr plameňom. Horí! Horí už aj strecha horia múry tohto domu ja sa stále šplhám po Evereste už som vysoko až tam kde šiahajú plamene tohto červeného ohňostroja. ,, Nádherné ste proste úžasné zapálôkčky moje.´´ V hlave to asi celkom poriadku nemám, pretože som od domu ustúpil zopár metrov , rozbehol som sa a skočil som rovno do plameňov.
No aspoň môžem o sebe povedať že som bol podpaľač ktorý dosiahol vrchol Everestu.
Petra Hirjaková: Na vrchole Tresníku
Petra sa nikdy nebála výšok, tmy, pavúkov, hadov, potkanov a iných prítulných zvieratiek... Jediné, čo jej spôsobovalo zimomriavky , bol strach.
- pretože som sa bála, že to nezvládnem...že sa mi nepodarí presvedčiť sa....
Pán profesor Smiling mal za úlohu spraviť z nelyžiarov aspoň pololyžiarov a neváhal na to použiť netradičné donucovacie prostriedky... Tak napríklad teraz má na špagáte uviazanú Zlaticu, ktorá brázdi svahy Telgártu- na ploche s rozmermi meter krát meter... Som na tom kus lepšie- viem zísť z celého kopca a nikoho pri tom neohroziť ani neobmedziť...
Chandž......Mindž...... Janš.... a no a čo, že som vždy posledná... Aha ako sa na mňa Róbertko usmieva.... On si určite uvedomuje, ako som pokročila....
„Čakáme ťa....“ , preletel kolo mňa. Neviem, na čo ma čakajú... Veď strčiť si kotvu medzi nohy zvládnu aj bez mojej maličkosti.....
Róbertko: „ Pôjdeme na ten druhý svah..“
My : „ Čooooo??!!“
Róbertko: „ Poďte za mnou..“
A my ako húsky sme ho nasledovali.....
Asi som ozaj príliš krpatá, keď sa mi ten svah zdá, ako keby sa dementor skláňal nad Harrym a už- už sa ho chystá vcucnúť..(ja som Harry). Ale keď sa neboja ostatní, tak ja tiež nie.
Sledujem lyže, sledujem okolie... Sledujem okolie, lyže sa mi prekrížili... Kotva sa mi vyšmykla...
Ale Petra sa nevzdáva... Už vyše osemdesiat sekúnd zvádza boj s kotvou...Napínavé ako guma v trenírkach - je to vyrovnaný zápas, aj keď Petra ťahá za kratší koniec... A už ju má pevne v rukách... Nepodarilo sa jej ju zasunúť, no v sracom postoji sa dostáva až na koniec začiatku...
Ak som niekedy bola okúzlená prírodou, tak je to teraz. Stojím tu hore a vidím všetko, kam až dovidím... Vnímam len očami: sneh na kopcoch vyzerá ako šľahačka, ktorá splýva s oblakovou penou do kúpeľa, slnečné lúče olizujú moju svetlú tvár a oslňujú ma sťa tričko Martinky z Turca - tá nádhera mi proste vyráža dych...
S ústami dokorán zízam pred seba... Uvedomujem si to, no nemôžem si pomôcť. Telo mám zmeravené, ochrnuté...
„No poď...“
„Nejdem! Ja sa nechcem zabiť..“
„Poď- pomaly pôjdem za tebou a keby niečo, pomôžem ti..“
Naberám priveľkú rýchlosť... Brzdím, no nespomaľujem. A predo mnou je stĺp !!! Čo mám robiť??!!!
V poslednej chvíli som sa skrčila a chytila si hlavu... Prudký náraz a potom len ticho ..nič...
Aj takto môžem skončiť, ak poslúchnem Róbertka.... Slzia mi oči a od vetra to určite nie je. Žiadny nefúka.. A kebyže po mňa dôjdu tí ujkovia na skútri? Určite by...
„Nič sa ti nemôže stať“, vytrhol ma z úvah, „ prinajhoršom sa hodíš o zem...“
„Nie!“ zakričím, no viem, že nejako sa dostať dole musím...
Happy birthday to you, happy birthday to you.... Spievam si, lebo myšlienka na šťastné a veselé narodeniny ma dokáže rozveseliť...
„Vidíte tam toho krpca?“
„Ten, čo ide dolu z kopca?“
A tá malá tíško vzdychá,
Po zadku sa občas šmýka...
Roztrasene, pomaličky,
Kreslí na sneh osmičky.
Všetkých svätých vyvoláva,
Sem- tam si aj zanadáva.
Rúčky malé v päste spína
-tak ti treba, moja milá!
Za chvíľu už neviazane
letí sťa šíp z bystrej stráne.
Nikdy som zo seba nemala taký dobrý pocit, ako mám teraz. Myslím si, že takto nejako sa cíti žena po pôrode. Ako hrdinka. Obdivujem sa, radujem sa spolu so mnou a želám si, aby tu boli moji rodičia ... Nech vidia tú skrotenú horu, ktorú som práve pokorila.... Čo môže byť lepšie, ako tento pocit?...
O jednej veci viem, ale nepoviem – každý na to musí prísť sám...